Keď sa človiečik zabára do hliny sveta, ťažká si. Olizuje si
spotené pery a končekom jazyka prechádza po jamke pod nosom. Nevie si spomenúť,
prečo sa stráca na ceste, po ktorej kráča. Nerozumie, prečo ho bolia nohy. Rád
si oddychuje a hľadá skratky cez zelené parky. Keď sedí na strome uprostred
zeleného fľaku, vidí vyšliapané cestičky pod košatou korunou stromu. Teraz už
jeho listy vníma ako zelené more. Kolíše sa v konárovom lôžku a čuduje sa
modrému nebu. Prstami hladí svoje pery a medzi plávajúcimi oblakmi zahliadne
anjela, ako bezstarostne veje vzduchom. Zacíti jeho vôňu a je mu všetko jasné.
V úžľabine nad perami ho šteklia neviditeľné perute. Cesty pod tieňom stromu sú
teraz zbytočné a nikam nevedú. Skratky, ktoré chcú vytvoriť, sa spájajú do
bludných kruhov. Sú plné zodratých topánok a stratených šnúrok. Nechce zliezť
dolu a už sa mu netočí hlava. Spomenul si na ďalekú a predsa blízku krajinu so
zlatým svetlom. Nikto mu nechýba a chce sa tešiť so všetkými. Má zimomriavky.
Listy sa spájajú do zelenej rieky a ševelia. Počúva hudbu. Zvuky sú blízke.
Prúdia od koreňov stromu. Tečú haluzami a prelínajú sa s jeho telom. Zvuky sú
teplé. Počúva pórmi. Vánok ho šteklí a všetko je príjemné. Niekedy sa taký
človek premení na konár a už nikdy nezlezie dolu. Rád sa ohýba v poryvoch
vetra. Teší sa mrazivému chladu a spomaľuje tečenie svojej miazgy. Oslavuje
ranné prebudenie zeme. Sám sebe vonia a priatelí sa so vzduchom. Šteklia ho
vtáčie nohy. Je rád, že je príbytkom. Len žije. Dýcha a žiari pre všetkých, čo
v tmavej noci strácajú cestu. Koreňmi preniká do hlbokej zeme. Rozviatymi
vlasmi sa stráca medzi hviezdami. Zhlboka dýcha. Splýva s rytmom vesmíru.
Keď nad spievajúce koruny priplávajú mraky, ku krehkým telám
stromov prichádzajú smutní ľudia. Nikdy sa neodvážia vyliezť do svätej zelene.
V rukách žmolia povrazy a trasú sa od strachu. Topánky majú ťažké od blata.
Močia na vráskavú kôru. Hlavy majú ťažké a zbabelo hľadia pod nohy, ktoré sa
strácajú v hmle ich mútneho pohľadu. Šedé tiene sprevádzajú ich neduživé telá.
Títo smutní majú prázdny pohľad v porcelánových guliach vyhasnutých očí. Majú
dvihnutý žalúdok. Pomedzi rebrá im vanie ľadový dych. So sklopenými viečkami
počítajú do desať. Do štvorky sú chladní a cynickí. Pri päťke sa potia. Pri
šestke sa im roztrasú kolenné jamky. Pri sedmičke nechcú cúvnuť. Osmička ich
desí. Deviatka preletí ako sto rokov, ktoré nikto z nich nestihol prežiť.
Desiatka sa stáva súdnym dňom, ktorý sa skryl do jedného slova. Potom sa spustí
vietor a dážď a blesky z neba. Anjeli plačú a mačky pradú piesne o zmarenej
nádeji. Šedé tiene odvádzajú svetelné gule, ako keď hráč skončí mač a bez slov
odchádza z ihriska. Nikto nestihne nič oľutovať. Zmysel, premenený na nezmysel,
sa rozplýva ako dym. Strom nemo trpí obťažkaný plodom zlomenej viery. Je noc a
ráno vyjde slnko.
Inokedy sa iný radostný človiečik teší v raji nad zelenou
záplavou. Opäť si olizuje pery. Cíti slaný pot a tlačia ho nohavice. Pospevuje
si pieseň bez slov a jeho hudba nemá noty. Máva všetkým naokolo. Rád by rozdal
všetko, čo má. Odhadzuje košeľu. Ramenami víri vzduch vôkol seba. Naširoko
roztvára oči a hruďou mu prechádza záplava tepla. Všade je sladká hmla. Zlatá.
Zelená. Modrá...
Život môže byť sladký. Život môže mať chuť chrenu. Môže byť
žltý. Môže mať zmysel.
Keď sa človiečik zabára do hliny sveta, ťažká si. Olizuje si
spotené pery a končekom jazyka prechádza po jamke pod nosom. Nevie odkiaľ sa
vzala, cíti len slanú rieku v plytkom koryte.
A toto všetko vidí Anjel zabudnutia. Požehná človeka a len
on vie, že nad ľudskými ústami drieme odtlačok jeho prsta.
Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind).
Zdroj: Gnosis9
Vystavil: Patrik
Milé, a čo s tými číslami 4-10 ? Viem o konečnej deviatke... B
OdpovědětVymazat