Z tvorby spisovatele Vlada Bálinta: Domov (ukázka z knihy CIRCUMSPECTATE)

Začala jeseň.

Autobus sa šplhal po koberci žltnúcich listov. Nafta čpela ako v podpalubí zaoceánskej lode. Boli sme natlačení na seba a naše pachy sa miešali s vôňou lístia, ktorá prenikala cez otvorené okná. Zdalo sa mi, že odchádzam na druhý koniec sveta.

Krátka košeľa s kvetmi bola tvrdá od novoty a vo vrecku mi cingali korunáčky pre šťastie. Chvíľami sa mi dvíhal žalúdok, pretože nemám rád únavné dlhé cesty. Kedysi som na ne reagoval svojrázne a moji príbuzní sa za mňa isto hanbili. Novinami utierali obsah môjho vtáčieho žalúdka a ja som mal pocit, že všetci sa dívajú len na mňa.

Autobus sa vyšplhal na kopec. V diaľke sa črtalo akési pohorie. Serpentínami sme sa spúšťali dolu kopcom a svorne ako jedno telo sme vyvažovali starodávny autobus, ktorého každá cesta bola isto považovaná za poslednú.

Motor hučal a povedľa nás pomaly, majestátne prebehol kopec. Na chvíľu sa mi zdalo, že vidím stádo prakoní ako sa s dupotom a erdžaním ženie na samý vrchol a odtiaľ padá dolu ako Pegas, ktorý stratil krídla.

Pred kopcom stojí skupinka chlpatých bytostí s kyjakmi. Chystajú hrubé lano, trpezlivo upletené po nociach a tvária sa, že majú čosi za lubom. Na úpätí kopca, tam, kde sa kone menili na Pegasy, erdžalo niekoľko silných a bezradných žrebcov, ktorí nenašli odvahu skočiť dolu a zachrániť sa v márnom lete.

Autobus pribrzdil, podskočil a ja som sa plecom dotkol mäkkého prsníka dievčiny stojacej povedľa mňa. Všimol som si ju už pri nastúpení do autobusu a tajne som dúfal, že budeme stáť pri sebe. A teraz sa na mňa usmialo šťastie. Šofér, vďaka svojej vášni prudko brzdiť, mi nevdojak splnil želanie. A možno to nebola vášeň. Robil čo sa dalo. Ale vďaka mu za to.

Dievčina sa na mňa zahľadela. Bola staršia ako ja. Cítil som jej vôňu. Jej pohľad mnou prechádzal a mne sa spotili ruky. Tváril som sa ospravedlňujúco, no chcel som, aby autobus rovno narazil a ja by som prikryl svojím krehkým telom tú majestátnu mäkkú sochu vedľa mňa. Autobus však vytrvalo hučal a šofér sa tváril, že okrem obrovského volantu vlastní aj nás a teda je dokonalým pánom situácie. Bezpečne nás viezol ďalej.

Nad poprsím vážnej tetušky, sediacej rovno predo mnou pod oknom, prešiel tank. Zelený. Otočil som hlavu, no zástup spolucestujúcich mi prekazil výhľad. Zvláštny pohľad. Ľudia stojaci v plechovej škatuli, držiaci tyčku nad hlavami.

Vzduch bol skoro nedýchateľný. Všetci tí ľudia civeli smerom, kde som stál a nemohol som sa ubrániť pocitu, že som ich čímsi zaujal. Strop autobusu sa začal pohupovať ako list, ktorý chce šetrne spadnúť na vodu. V ušiach mi zahučalo. Takto iste hučí more. Kolená sa mi podlomili. Odpadol som.

**

Na chvíľu sa mi zazdalo, že letím tunelom. Biele bodky sa spájali v čiarky, ktoré v nekonečne začínali a kdesi za mnou v nekonečne pokračovali. Rútil som sa zákrutami. Neobľuboval som tobogány, no tentoraz sa mi to páčilo. Cítil som sa ľahký ako pierko a čudoval som sa, že už mi nie je horúco. Necítil som naftu. Ani jesenné lístie. A nespomínal som si ani na to, ako voňala tá dievčina, čo pred chvíľou stála povedľa mňa. Priestor mal tmavomodrú farbu ako atrament, ktorý som ako dieťa vylieval na papier a potom som sa cezeň díval na Slnko.

Vo chvíli som bol opäť v autobuse. Nerozumel som tomu. Ale tentoraz som to videl inak.

Bledomodrý autobus mal priesvitné steny. Vnímal som obsah tejto plechovky úplne detailne. Teraz už autobus stál. A jeho obsah, akoby sa snažil naraz vyklopiť cez úzke dvierka von. Bolo to zaujímavé. Čo sa tam asi stalo? Vo chvíli, kedy som si túto otázku položil, teda, ja som si ju vôbec nepoložil, len som si ju uvedomil, som zmenil uhol svojho prizerania a ocitol som sa priamo nad skupinkou vzrušených ľudí, ktorí pokrikovali a živo diskutovali.

Div divúci. To, čo som uvidel, mi skoro zobralo dych. To, čo mojich spolucestujúcich tak zamestnávalo, lepšie povedané, ten, ktorý sa stal stredobodom pozornosti týchto autobusoplavcov, som bol ja. Akýsi ujko ma, akoby vášnivo bozkával. Nahlas som sa rozosmial, ale svoj smiech som nezapočul. A očividne ho nepočul nikto z týchto ľudí.

Davom si kliesnil cestu velikánsky človek. Náramne sa ponášal na šoféra autobusu, ibaže teraz v rukách nedržal mohutný volant, ale lekárničku a rozrážal ňou zhluk zvedavcov.

Kruh vôkol sa trošku rozšíril, aby sa doň mohutný autobusovodič zmestil. Pani s výstrihom, až teraz som si všimol, že má namodralé vlasy, tá, ponad ktorú prešiel tank, vychmatla z rúk šoféra lekárničku a náhlivo jej obsah vysypala na trávu vedľa mňa. Díval som sa na seba a prvýkrát, odkedy som sa na seba díval do zrkadla, som si bol celkom sympatický. Pousmial som sa sám nad sebou. Práve mi začali rásť fúzy, také husacie pierka a ja, pri pohľade na seba, som k sebe pocítil neskutočnú nehu a lásku.

Všimol som si dievča, ktoré v autobuse stálo vedľa mňa. Dívalo sa na mňa, žmolilo v ruke vreckovku a zdalo sa mi, že plače. To isto kvôli mne. Zvyšok obsahu autobusu postával pri ceste, vysielal dymové signály a niekoľko odvážlivcov sa strácalo pomedzi stromy žmoliac v ruke noviny. Aká úžasná sloboda! Pocítil som tieto slová a zároveň celý priestor, ktorý sa vôkol mňa rozpínal. Nestačil som si ani uvedomiť, že chcem letieť vyššie a videl som krajinu na kilometre zôkol-vôkol. Kedysi som mal taký plán, že urobím balón, naplním ho teplým vzduchom a do koša vložím svoj drahocenný fotoaparát. Môj zámer rátal s tým, že uskutočním fotografiu z výšky a to tak, že na spúšť priviažem dlhú šnúrku. Nič z toho sa však neuskutočnilo. Balón som nedokončil.

Teraz to však bolo omnoho, omnoho krajšie. Vznášal som sa nad krajinou a v tej chvíli prestali existovať vzdialenosti, čas, gravitácia.

Opäť som sa zniesol nad dav. Ujko mi pritláčal ruky na hruď. Gestami naznačoval, že je potrebné ešte niečo urobiť. V tej chvíli vošla do kruhu kyprá dievčina, moja stará známa, kľakla si ku mne, sklonila sa nad moju hlavu a dotkla sa mojich pier. Pocítil som blaženosť.

Radostne som preletel skrz autobus, kruh vôkol mňa dymiacich ľudí a zaradoval som sa pri pohľade na kohosi, kto si v neďalekej húštine s úsmevom na tvári vyťahoval nohavice. To všetko akoby v jednej chvíli. Zazdalo sa mi, nie, bol to jasný pocit, ako sa odkiaľsi zo sveta od vedľa, ku mne začalo približovať biele svetlo. Cítil som triašku na mojom tele - netele. Prebehol mnou pocit, akoby som sa zahľadel do stredu vesmíru a naraz uvidel, že je to môj domov. Precítil som všetko, čo som počas svojho krátkeho života prežil a v miliardtine sekundy som vystriedal stovky tiel a pohlaví. V tomto záblesku som pochopil Princíp.

Nepozastavoval som sa nad tým, čím som bol. Nevzrušovalo ma, čo som mal. Nenapĺňal som sa hrdosťou nad hrdinskými činmi, ktoré som vykonal.

V okamihu som sa stal súčasťou váh, akoby jednou miskou. Na tej druhej, malé biele pierko hravo vyvážilo vervu mojich životov. Nehanbil som sa. Nemal som pocity viny. Biele svetlo ma napĺňalo a ja som vedel, že v tejto večnosti mám stále šancu.

Chcel som vystrieť ruky. V tej chvíli ma neviditeľné dlane katapultovali, akoby späť do svetelného tunela. Biele dráhy sa spájali predo mnou a indigový priestor začal blednúť. Začal som pociťovať nevoľnosť.

***

Otvoril som oči. Pomedzi siluety hláv presvitalo modré nebo s oblakmi. Dubový list sa zniesol priamo z neba a prikryl mi oči. Akási ruka ma nežne pohladila po líci. Tváre ľudí žiarili šťastím. Na perách som cítil jahodovú chuť.

Dýchal som pravidelne a cítil som sa ľahko. Niekoľko rúk ma zodvihlo a vôkol mňa sa vytvoril špalier. Cítil som sa ako hrdina, ktorého vítajú po ďalekej ceste. Nevadilo mi, že mám rozopnutú kvietkovanú košeľu a z kútika úst mi vytekali sliny. Sŕkol som a chcel som sa tváriť bezprostredne. Asi sa mi to darilo. Ľudia na mňa pozerali súcitne. Uložili ma na dve sedadlá hneď za šoférom.

Autobus sa pohol. Ležal som a zabával som sa tým, že som sa díval na ľudí zospodku. Všetci mali tmavé nosné dierky a spod pier si ofukovali spotené nosy. Na chvíľu som zaspal.

****

Snívalo sa mi, že som navštívil krajinu, v ktorej bola jedna veža. Týčila sa dovysoka a viedlo do nej nespočet ciest. Vo veži sa spájali v špirálu a aj keď boli steny z kameňa, jasne som videl, ako špirála hýri rôznymi farbami. Cestami do veže prúdili zástupy ľudí. Zdalo sa, že sú to ľudia, ale vo sne som jasne videl, že sú to bytosti zahalené v priezračných rúchach a pod nimi sa rysovali kontúry ich dokonalých tiel. Aj ja som mal rúcho.

Cítil som svoje telo a mĺkvo som postupoval oproti vchodu, ktorý strážil veľký pes s červenými očami. Vedľajšiu bránu strážil žltý kocúr a tú ďalšiu veľký krab s mohutnými klepetami. Ako dobre, že tá moja je so psom, vravel som si, lebo psov mám rád. Nakoniec, aj mačky mám rád a klepetá kraba mi neprichodili hrozivé.

Cítil som sa bezpečne a dav sa vo vnútri menil na jagavú špirálu, ktorej som sa stal súčasťou. Farebné prúdy tiekli neúnavne a splietali sa vo vrkoče. V okamihu som videl, že celá veža sa zmenila v kvapku krvi, ktorá sa zaleskla na kúsku skla. Díval som sa do okuláru čierneho mikroskopu a vnímal som tú kvapôčku krvi na podložnom sklíčku. Tekutina sa rozplývala a predo mnou sa mihali dráhy. Znova sa splietali, rozpletali a ja som vedel, že sledujem vlastnú DNA.

Z vrecka bieleho plášťa som vybral ampulku. Vedel som, že v kvapke čosi chýba. Cez okulár som vhodil malú tabletu, ktorá objektívom veľkého mikroskopu vyšumela a spojila sa s červeným fľakom. Opäť som sa zapozeral do aparátu. Vedel som, že dielo je dokonané. Kvapku krvi som odovzdal vedľa stojacemu asistentovi. Bol zavalitý a opieral sa o veľký volant. Polonahá dievčina radostne plávala vôkol a kropila kvapkami krvi políčko, z ktorého zrazu začali povstávať malé bytosti. Cítil som, že sú to tí, ktorí majú otvorenú cestu. Chcel som sa k nim pridať, no ten s volantom mi zahatal cestu a rázne pokynul, že ešte nie som pripravený.

"Čo mám urobiť?", spýtal som sa. Neodpovedal. A vtedy som uvidel veľkú nádobu plnú priezračnej tekutiny. Mal som nutkanie ochutnať ju, no vtom ku mne prikročila dievčina, teraz už celkom nahá a pokynula mi, aby som odovzdal svoje rúcho. Ani som si nevšimol, že plášť, ktorý som mal na sebe sa zmenil na biele rúcho. Poslušne som ho odovzdal dievčine, ktorá mi ukazovákom prešla popod nos a z ničoho nič sa rozplynula.

Ponoril som sa do nádoby so zvláštnym obsahom. Cítil som sa opäť bezpečne. Zvonka ku mne doliehali nejaké zvuky. Bolo počul pravidelné búchanie a ja som sa vznášal ako bublina. Zrazu som mal pocit, akoby som sa zapletal do akýchsi rias, ktoré plávali naokolo. Metal som sa, až sa mi napokon podarilo vyslobodiť. Dýchal som hustý tekutý vzduch. Bdel som i spal zároveň. V sne som vnímal dokonalosť vlastného snenia. V tej chvíli sa priestor okolo mňa začal meniť. Steny sa začali približovať. Nádoba v ktorej som existoval sa začala zmršťovať. Dusilo ma to. Po chvíli tlak ustal. Bolo počuť cinganie a hukot vodopádov kdesi ďaleko.

"Nádherný sen," hovoril som si v sne. "Nič predsa nie je nemožné..." Celkom jasne som videl, ako sa mi odkiaľsi pripomína bytosť odetá do zlatého svetla. "... nič pre Teba nebude nemožné. Dokážeš meniť veci čistou vierou, túžbou a očakávaním. Bolesť Ťa povznesie a núdza zušľachtí Tvoj príbytok i deti v ňom. Keď padneš na kolená vstaň a nezúfaj si. Potom aj Tvoja krv padne na roľu Vesmíru a budeš mať otvorenú cestu. V tomto svete sa staneš otrokom vtedy, ak zabudneš, odkiaľ prichádzaš..."

Zlatý mráčik sa rozplynul a ja som sa plný šťastia nadýchol teplej tekutiny. Cítil som sa dokonalý a neohrozený. Tlak stien vôkol mňa opäť zosilnel. Nádoba, v ktorej som sa ocital sa zmenila na kožený mech. Obrovské ruky ho schytili, ako keď sa smädný na púšti chce napiť. Mech sa začal zmršťovať a mne sa zdalo, že obrovské ústa ma chcú vypiť. Všetko sa triaslo a chcel som kričať...

*****

Otvoril som oči. Povedľa pobehovali neznámi ľudia v bielych plášťoch. Ležal som na akomsi lôžku. Môj modrý autobus spustil motorový monológ a v špinavých oknách sa natlačili tváre mojich spolucestujúcich. Obrovský šofér prinášal môj kufor a priateľsky sa usmieval. "Budz zdravy, synu," povedal na pozdrav. Mal lesknúce sa oči. Zrazu som ho mal rád, ako kohosi, koho som poznal roky. Zvláštne. Ale v tej chvíli mi to prišlo také naozajstné, že som sa nad tým nepozastavil.

Zasyčali autobusové dvere. Dobrý ujko nastúpil a predral sa k svojmu sedadlu. Na chvíľu sa mi zazdalo, že vo dverách stála aj moja dievčina. Stále som na perách cítil jej jahodovú chuť. Slnko sa odrážalo v sklenených obrazovkách autobusových okien. Videl som v nich aj stromy stojace kdesi za mnou.

Autobus sa nadýchol, dvere sa zavreli. Svetlomodrý oblý, pohyblivý domov sa pohol. Vedel som, že sa na mňa v tej chvíli díva aspoň štyridsať párov očí, ktoré splývali v niekoľkých slnečných obrazoch neumytých, zaprášených skiel...

******

Začalo leto.

Prechádzam po známej ceste. Mám rád ten koberec žltých listov. V spätnom zrkadle vnímam ich víriaci sa tanec a prajem si, aby som ich nepolámal. Vnímam pokojnú, prebúdzajúcu sa zeleň. Krajina sa rozprestiera, ako nádherná maľba...

Spomienky na krátky pobyt v nemocnici. Drkotajúca posteľ s kolieskami. Po dvoch dňoch ma prepustili. Vraj, nech nesimulujem, keď sa mi nechce chodiť do školy. Jahodové pery. Tú dievčinu som odvtedy nikdy nevidel. Modré staré autobusy. Luxus, na ktorý sa nezabúda. Nádherné modré nebo a biele oblaky...

Na tomto úseku cesty vždy spomaľujem.

Tank je stále zelený a hlaveň má točenú na západ. Aj po dvadsiatich rokoch. Oproti pribudol motorest. Inak sa nič nezmenilo. Na tomto úseku sa cesta rozširuje. Dva prúdy provokujú k rýchlej jazde. Usmievam sa. Vedľa stoja policajti a tešia sa, že je dobrý deň. Obďaleč do auta nastupuje mladík v čiernych okuliaroch. Ten asi nemá dobrý deň...

Pomaly stúpam do kopca.

Veru luxus. Nádherné dvojlôžko na ceste do neba.

Spomienky sú prítomné. Všetko je také živé, ako pred rokmi.

"Pán kolega, ak chcete túto školu skončiť, nepleťte do toho tie svoje ... názory". "Rozumel som, pani docentka," usmievam sa nad príhodou zo školy a pozdravujem pani docentku...

Na tomto kúsku treba podradiť. Robím to takmer mechanicky.

Spomienky sa strácajú. Vnímam vzduch a jeho jemné živé čiastočky. Sú ako bublinky v minerálke. Každým nadýchnutím vnášajú radostnú výzvu pre život. Úžasná hra na nádych a výdych. Lekcia: zober a daj. Červené krvinky tečú pre svoje potešenie. Som galaxia a ony sú moje hviezdy. Nič sa mi nemôže stať...

Cesta sa opäť zužuje. Zopár zákrut. A potom rovno.

život je rýchly. Zima, leto, zima, jar... Jeseň mám rád. V jeseni sa lieta nad oblakmi. Vtedy je všetko pokojné a uvážlivé. Svet je skúsenejší. Zem vytrvalo krúži. Stromy sa tešia na oddych po pôrodoch. Ľudia sa tiež zmenili. Niektorí...

Posledná zákruta. Potom pomaly. Domov.

Nezabudol som. Cítim zimomriavky na tele. Horizont je presvetlený hmýriacimi sa bodkami. Počujem hlas svojej ženy. Nič nie je nemožné... Domov. Milovaná žena. Psy. Kocúr. V kroví bažanty.

Máme otvorenú cestu.

Splývam s nimi. Dni sa zastavili. Prikrýva nás hviezdny závoj. V noci vychádzame von a dýchame jeho svit...

Kdesi v diaľke sa vinie stará cesta. Znáša dotyky a krutosť pneumatík. Je zmáčaná dažďom, aj lesklá od ľadu. Mráz ju rozpuká a leto staví do celku. Je rovná a krivá zároveň. Stráca sa v hmle a ligoce sa vo fatamorgánach. Je prudká a únavná. Niekedy sa zdá, že nemá konca. Často klesá a strháva chodcov bez topánok. Má na sebe odtlačky tisícov rúk a nôh.

Nech je drsná a únavná nikdy si na nej nezúfam.

Viem, že ma vždy privedie Domov. 

Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind). 

www.vydavatelstvo-bioba.webnode.sk

www.newartgallery.webnode.sk

Zdroj: Gnosis9

Vystavil: Patrik

Z tvorby spisovatele Vlada Bálinta: Televízor (ukázka z knihy CIRCUMSPECTATE)

Je večer.

Sedím uprostred svojej izby. Cez okno prenikajú svetlá neďalekých budov. V oknách tajomne blikocú rôzne svetielka a predstavujem si, že ten dom oproti nemá steny. Vidím schody, náhliacich sa ľudí, starenku, ktorá bez pomoci šplhá na ôsme poschodie. Želám jej, aby stretla rozprávkového junáka. Ten by ju zobral na chrbát a vyniesol na samú strechu. Ona by sa poďakovala a splnila mu tri želania.

V tom dome je veľa kúpeľní. Chcem lepšie zaostriť svoj zrak a vidieť čosi vzrušujúce. Čo asi ľudia robia v kúpeľni? Chcem objaviť tajomnú ženu stojacu pod sprchou, ktorú tajne pozoruje fúzatý ujko v koženej šiltovke. To by bola zábava.

A možno by stačila obyčajná tajomná silueta vlniaca sa za spareným závesom.

V takomto dome určite býva aj nejaký hudobník. Od rána do večera klopká do klavíra a sníva, že mu vietor prinesie do uší hit, ktorý si bude spievať celý svet.

Od vedľa počuť búchanie na stenu. Odspodu teta s natáčkami búcha metlou do plafóna. Nad hudobníkom akýsi tlusťoch hlasno šliape po svojej podlahe. Napravo od virtuóza nie je nič. Keby to len vedel.

V tom veľkom dome býva veľa detí. Zdajú sa mi smutné. Kde sú ich rodičia? Prečo sa spolu nehrajú? Prečo si nečítajú knižky?

Moje predstavy zrazu prerušil drnčiaci zvonček pri dverách. Strhol som sa a skoro som prevrátil jedinú stoličku, ktorú v byte mám. Kto to môže byť?

Cez priezor vo dverách vidím roztiahnutú tvár suseda Bélu. Žuje špáradlo a vyzerá ako syseľ, ktorý sa práve najedol jačmeňa. Béla smrdí ako pivný sud. Ale má šikovné ruky. A vyzná sa.

Už mi to došlo. Béla mi priniesol môj televízor. Pozeráme na seba cez vypuklé sklo priezoru. Béla vytrvalo zvoní. Otváram dvere a Béla akoby ma nevnímal. V labyrinte chodieb paneláku sa rozlieha vytrvalé zvonenie. Statočný Béla si prehodil špáradlo k tretiemu zubu vpravo, čo robí v pomykove.

Susedia vychádzajú na chodbu a ja s úžasom spoznávam svojich susedov, ktorých som nikdy nevidel. Úctivo ich zdravím a ospravedlňujúco sa usmievam. Béla rozhadzuje rukami a čosi si mumle. Dnes bol aj rum, pomyslím si, keď chodbu pomaly začal napĺňať Bélov prenikavý puch.

"Ožrani!," zaznel alt v kvietkovanej zástere od naproti. Buchot dverí doznel v ozvene z výťahovej šachty. Béla medzitým z vrecka vylovil skrutkovač. Pošpáral v tlačidle vedľa mojich dverí a ticho sa s úľavou rozplynulo po chodbe.

"Ta, doňesol som ci, toto ni, tvuj teľevizor. Bula to ľem pojistka. Mam u tebe jedno orošene. Šak znaš co, ne? No idzem už, bo stará me čeká." Béla na mňa sprisahanecky žmurkol. Dvere výťahu sa zaklapli a mechanicky zvuk triumfálne dovŕšil Bélov večerný výstup.

Nestačil som ani poďakovať. Béla je spravodlivý človek. Rovný ako jedľa. Takých mám rád.

Televízor som uložil na stoličku. Kábel zo steny bol natiahnutý ako lanovka a hneď som si predstavil, že mi to príde celkom vhod. Ráno naň môžem zavesiť hocičo. Najskôr tak trenírky. Aspoň ich ľahšie nájdem.

V radostnom očakávaní som si sadol na linoleum. Zapozeral som sa do zatiaľ mĺkveho oka magickej skrinky. Čím ma dnes prekvapí? Natiahol som ruku, vypínač zľahka šťukol. V skrinke zapraskalo a v sklenenom oku sa zjavila biela bodka. Po chvíli sa roztiahla a mne sa zazdalo, že sneží. Pousmial som sa nad týmto slovom. V televízore sneží vždy, keď nemáte pripojenú anténu.

Kábel som nemusel dlho hľadať. Nehybný tenký biely had visel zo zásuvky v stene a poľahky som ho zastrčil do správnej dierky. Do iných totiž nepasoval.

V tej chvíli skrinka začala vydávať zvuky a ja som sa opäť v očakávaní posadil pred stoličku. Z obrazovky sa na mňa dívala prísna tvár akejsi osoby. Mala čierne vlasy a bledú tvár. Ústa mala sivé. A náušnice boli tiež bledé.

Zvuk, ešte treba pridať zvuk.

Čiernobiela teta sopránom hovorila čosi dôležité. Asi to bolo dôležité. Prečo by inak na mňa tak významne vyvaľovala oči? A prečo by tak špúlila pery? Až sa jej robila jamka na líci. Tá baba mi nebola sympatická. Ale... započúval som sa do jej podmanivého hlasu.

"...Milióny detí na celom svete dennodenne usadajú pred televízne obrazovky.

Milióny rodičov na celom svete to pokladajú za normálne. Podľa štatistiky 93% detí predškolského veku trávi väčšinu svojho voľného času pasívnou zábavou. Podľa tej istej štatistiky a hodnotenia komisie v otázke využívania voľného času, 93,5% detí v školskom veku využíva svoj voľný čas sledovaním programov, ktoré sprostredkúvajú im dostupné médiá. Pod pojmom dostupné médiá rozumieme médiá retranslačné ako televízia, rozhlas, printové a sieťové médium - internet. Štatistika je alarmujúca. V čom ale spočíva nebezpečenstvo alebo naopak, o čom tieto čísla hovoria?"

Z hrdla sa mi vydral hlasný povzdych. Vstal som a pridal zvuk. Cestou na záchod našpúlená tetka hlasnejšie pokračovala:

"Sociológovia a detskí psychológovia zvádzajú polemiky na tému využívania voľno-časového priestoru kategórií predškolského a školského veku. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tvrdenie: "Je lepšie ak dieťa sleduje televízny program, počúva rozhlasové vysielanie, teda pasívne vníma "pasívny obsah" akoby sa malo zapojiť do pouličného života, konzumovať, či priamo distribuovať drogy, resp. participovať na kriminálnej činnosti..." nachádza isté riešenie v procese výchovy nastupujúcej generácie tej ktorej krajiny. Tieto slová sú z dielne latinsko-amerických sociológov, ktorí v zúfalej snahe naplniť život detí, mládeže a vytvoriť svetlú perspektívu života celej spoločnosti siahajú po médiách ako spôsobe čosi zachrániť. Z nášho pohľadu, resp. z pohľadu európskeho rodiča sa môže zdať pouličný život mladého človeka spojený s kriminálnou činnosťou ako prisilné tvrdenie, no prax poukazuje na to, že aj Európa je zasiahnutá letargiou, ktorá sa detí dotýka najviac."

Sediac na záchode som si zapálil cigaretu. Z izby ku mne doliehal hlas.

"Médiá bezpochyby vyvíjajú veľkú snahu na zachytenie detí a mládeže vo svojej vysielacej štruktúre. Printové médiá tento boj vedú paralelne a často si navzájom drukujú. Bežne sa stáva, že mediálna kampaň prezentovaná televízne, ktorej hlavnou cieľovou skupinou sú deti, je podporená rozhlasovo a denníky, či týždenníky pripomínajú na svojich stránkach kampaň ešte vizuálne.

To, že táto snaha je dennodenne pripomínaná svedčí o jednom. O jasnom presvedčení, že sila média, resp. médií dokáže primäť dieťa, či mládež, dospelých nevynímajúc, k činnosti, ktorá je žiadúca. Zjednodušene by sme mohli povedať, že majiteľ média si je vedomý svojej strategickej pozície vzhľadom k producentovi tovaru, či služby voči akejkoľvek cieľovej skupine. V tomto prípade sú deti veľmi vďačnými vnímateľmi. Je na mieste otázka ako zasahujeme do sveta dieťaťa, ako budujeme hierarchiu jeho hodnôt a ako ho pripravujeme na život v spoločnosti, ktorej základ vlastne tvorí."?

Zo šachty za mojím chrbtom bolo zrazu počuť buchot, plač akéhosi decka a zahlienený barytón kričal: "Ty debil! Čo z teba bude? Furt sedíš pri tom počítači! A keď nie, ta pri televízore! Čo chceš pásť kravy, keď budeš veľký?" Plesla facka.

Ženský hlas srdcervúco zakvílil: "Chceš, že by mal monokel? Čo mu povedia v škole? Nebuď šaleny!"

"Ty mi daj pokoj!" dovŕšil rodinný rozhovor barytón.

Nado mnou ktosi spláchol. Do ticha sa predral vycvičený hlas.

"Predstavme si, že nastane situácia, keď "vypadne" elektrický prúd. V tej chvíli všetky úkony spojené s používaním elektrospotrebičov každého druhu stratia význam. Siahame po sviečke, pretože tá nám poskytne minimum svetla v prípade, že k výpadku dôjde vo večerných hodinách. Cez deň pochopiteľne svetlo až tak nepotrebujeme. No pri predstave, že zrazu nemôžeme využívať internet, z očividných dôvodov nemôžeme zapnúť televízny prijímač a rádio nefunguje, začíname byť neistí a akoby sa nám zo života vytrácal zmysel. Pri nemohúcnosti participovať na mediálnom šírení, upadáme do neistoty. Deti však do tejto neistoty upadajú omnoho intenzívnejšie, pretože väčšina z nich nepozná náhradu. Dôvody sú rôzne a detskí psychológovia za ich príčinu označujú nezáujem o dieťa a jeho vývoj.

Spomínali sme voľno-časové aktivity. Množstvo organizácií u nás, či na svete sa snaží relevantne tento priestor vypĺňať. Je to precízna a mravčia práca stoviek nadšencov, ktorí v deťoch, v mladej generácii vidia šancu celkovej premeny spoločnosti do podoby, ako si to všetci tajne želáme. Sociológia chtiac-nechtiac musí priznať a aj to priznáva, že v aktívnom pôsobení na vlastný cieľový produkt zlyháva a podľa odborníkov je dinosaurom, ktorý robí radosť len niektorým zasvätencom."

Spláchol som. Zbytočne, lebo ohorok plával na hladine. Pomaly som opäť zaujal svoje divácke miesto na podlahe.

"Tak či onak boli sme deťmi, mnohí sme deťmi zostali a vieme, že do života a do spoločnosti dávame to, čo sme sa kedysi naučili. Ak sa však nenaučíme nič, čo vlastne odovzdáme? Aká spoločnosť, kultúra vznikne v prípade, že majoritný donor je mediálneho charakteru a z výchovy i vzťahov sa vytráca etika? Možno to má O. nádych, ale bez vetra sa ani lístok nepohne.

Globalizácii sme sa nevyhli ani my. Vlastne si už ani neuvedomujeme, že nejaká globalizácia existuje, pretože nepoznáme protipól. Mnohí sa čudujú a odmietajú národnostné snahy, pretože sú anachronické. Moderná Európa sa predsa nemôže vracať 100 rokov dozadu. Určite nie. A vlastne to ani nie je možné. Ale práve v akceptácii národných prvkov, v ich vnášaní do každodenného života dokážeme eliminovať globalizačné tendencie aj do takej miery, že médiá vylúčime z majoritného podielu výchovy detí a mládeže."

Pod oknami zarinčalo rozbité sklo. Niekoľko výkrikov sa odrazilo medzi tabuľami vežiakov a stratilo sa vo vetre.

Tá čiernobiela teta v mojom televízore sa mi zdala akási zvláštna. Akoby ani nebola z nášho sveta. Pokračovala.

"Hypotetický návrat môže spočívať v oživení hodnôt, ktoré bohužiaľ nepatria do každodenného života. Česť je dnes chápaná ako rozprávková vlastnosť. Pravdovravnosť je škodlivá. Krása človeka spočíva v jeho dokonalom zovňajšku. Zdravie, to sú predovšetkým farmaceutické produkty. Účasť na masových podujatiach je normálna. Ak chcete byť in, musíte si nechať voperovať čosi do tela. Mali by ste nosiť značkové oblečenie, zvierať v ruke najmodernejší telefón a vlastniť kreditnú kartu už od útleho veku. Toto všetko je dnes už vlastne normálne.

Pomaly a isto sme ako recipienti akceptovali základnú snahu celosvetového zjednotenia a stali sme sa stádom. Keď hovoríme my, s poľutovaním musíme konštatovať, že deti, terajšie deti a aj naše budúce deti, kráčajú s nami. Neexistuje funkčná "parental control", ktorá by dokázala izolovať deti od procesu, ktorý hlavné aspekty výchovy ako sú láska, porozumenie, tolerancia, veľkodušnosť a trpezlivosť jednoznačne odsúva nabok a namiesto nich hovorí: "Staň sa konzumentom! Strať svoju tvár! Splyň s davom! Nos uniformu! Buď silný a päsťami vytvor svoj životný priestor! Hudbu nahraď hlukom a koktavým recitovaním! Zabudni na svoju materinskú reč! Nemaj súkromie a sex nespájaj s láskou! Buď predajný a bez názoru!"

Z vrecka som vybral hašlerku. Nosím ju tam už mesiac. Teraz mi prišla vhod. V ústach som mal chladivý vietor, na rozdiel od neskutočnej dámy na obrazovke, ktorá sa rozohnila.

"Na druhej strane práve médiá," pokračovala, "sprostredkúvajú aj literárnu osvetu. Zabávajú nás. Zabávajú predovšetkým deti. Vďaka filmu deti poznajú literárne skvosty, v podobe sfilmovaných mutácií. Ale žiaľ tí z nás, ktorí poznajú knižný originál s poľutovaním môžu potvrdiť, že napríklad Harry P. film je málo podobný knižnej pôvodine a teda i literárny zámer a odkaz je stratený v prezentácii povrchnej mágie. Dieťa pochopiteľne nadobudne pocit, že žiadnu knihu nepotrebuje a riešenie životných situácií sa dá nahradiť mávaním paličky. Skutočná mágia a tajomstvo sa vytratila. Nahradila ju atrapa a maškara.

Deti, ktoré hltali Pána p. a davy, ktoré netrpezlivo očakávali príchod každej časti sfilmovanej podoby diela do kín, nedokážu charakterizovať Tolkiena. Nejde o teoretizovanie, ale o skutočné pochopenie odkazu tohto velikána. Nádej, ktorú neúnavne prezentoval vo svojich spisoch, skúsenosť a poznanie, že jestvuje aj iný svet, mediálne monštrum prevalcovalo a výsledok spočíva v sérii súbojov a oklieštení na jednoduchý ba až banálny dej. Nechcem byť filmovou kritičkou, ale ako dieťa som sa stala recipientom médií a práve tie mi sprostredkovali aj túto podobu diel. Odôvodnene teda môžem tvrdiť, že účelom médií nie je odovzdanie skutočného odkazu, ale nepochopiteľná transformácia ušľachtilých odkazov do hranatej komerčnej podoby.

Možno sa opakujú dejiny."

Z diaľky doliehalo zvonenie. Predstavil som si aké úžasné srdce môže mať zvon, ktorý práve počujem.

Ženský hlas bol zrazu plný bázne.

"Aj Biblia, ako prvotná mediálna bomba, podliehala zmenám a trpela neustálym prepisovaním. Mimochodom, ak máme hľadať paralelu medzi zmieneným veľdielom a súčasnými dôsledkami mediálnej recepcie, Zlaté teľa predznačuje, ako sa môže vyvíjať život v spoločnosti, v ktorej sú hodnoty pertraktované médiami natoľko vžité, že málokto vie, čo je pravda a čo nie. A pokiaľ sa takáto snaha dotýka už tých najmenších, neveští to nič dobré.

Pre juhoamerického rodiča je určite lepšie, aby jeho dospievajúce potomstvo sedelo doma pri televízore a internete, akoby sa malo potulovať po ulici. Na druhej strane médiá poskytujú návod ako na ulici prežiť. Potvrdzujú, že je normálne vlastniť zbraň v 17tich rokoch, že je normálne sexuálne striedať partnerov, že je normálne brániť svoju "česť" násilím... Mladí mediálni recipienti teda vychádzajú do ulíc s dostatočných základom, ktorý ulica ďalej rozvíja."

Pani, ktorá bola v mojich očiach zrazu dôstojná, sa odmlčala. Z pohára, ktorý stál povedľa nej si decentne upila sivého nápoja. Preglgol som. Svižne som vstal a bežal do kuchyne. Voda mi rovnako urobila dobre. Nechcel som moju spoločníčku nechať osamotenú. A tak som sa rýchlo ponáhľal k nej.

Medzitým sa už isto napila a rezko spustila.

"Mediálna recepcia je vysoko percentuálne zastúpená hraním počítačových hier. Väčšina z nich vyžaduje dobrú mušku a rýchle reflexy. Inak zomriete. No našťastie každý deň stokrát ožívate. Každý "reštart" vás vracia do života a oberá vás o základný inštinkt v skutočnom živote. Podľa výskumov amerických psychológov tá časť hráčov, nehovoríme o priamej závislosti, ktorá venuje počítačovým hrám dve až štyri hodiny denne, stráca základnú predstavu o realite a títo ľudia sú náchylní žiť paralelne. Znamená to, že sú ochotní akceptovať aj akýsi reštart "hernej udalosti" v živote. Bohužiaľ často sa stáva, že nový "level" už nie je možný."

Zahanbil som sa. Dnes som v automatoch na stanici minul 5 eur. Aj ja by som chcel byť reštartovaný. Prestával som rozumieť obsahu slov.

"Ďalším mediálnym háčikom je reklama. Kto je náchylnejší sledovať reklamu ako deti? Reklama vo vysielacích štruktúrach tvorí zhruba jednu tretinu vysielacieho času. Cena za predaj vysielacieho času inzerentovi je stanovená od času, pričom sekunda v "prime time" je zaujímavá predovšetkým pre médium. Printové médiá umožňujú veľmi vysoký prienik reklamy a teda ani dieťa sa nemôže úplne vyhnúť všetkým formám reklamného pôsobenia, tým skôr, že aj tie najnevinnejšie časopisy sú plné reklamy a reklamných odkazov.

Sieťové médiá vysoko prekračujú únosnú mieru reklamného priestoru a v súčasnosti sa najväčším reklamným trhom stáva virtuálny priestor v počítačových hrách. Dieťa sa pri pohybe vo virtuálnom svete svojej obľúbenej hry priamo kontaktuje s reklamnými odkazmi implantovanými do prostredia hry."

Pod oknami zahučal autobus. Dvere sa so sykotom zavreli a ja som si spomenul, že do zajtra musím zaplatiť pokutu. Pred týždňom ma načapal revízor. Smola. Zalapal som po dychu. Presne tak, ako rečníčka predo mnou.

"Môžeme teda povedať, že dieťa ako recipient médií každého druhu je v najnevýhodnejšej pozícii voči sebe ako k slobodnej, tvorivej a harmonicky rozvinutej bytosti. Dieťa ako recipient je naopak v žiadanej pozícii pre výrobcov a producentov spotrebného tovaru. To znamená, účelom mediálnej recepcie je vytvoriť hlad a následne dopyt. Je neetické v reklame predstavovať budúcnosť mladých ľudí, ktorí môžu mať vlastne všetko, čo chcú, stačí sa "len" zadĺžiť. Sme svedkami toho, ako v najsledovanejších reláciách, či filmoch dostávame pravidelnú reklamnú dávku a deti vôkol nás obdivujú spievajúce peňaženky a farebné postavičky, zázračné vláčiky, svetielkujúce kamióny a podobne. Za touto nenápadnou hravosťou sa skrýva chamtivosť a snaha po čo najväčších ziskoch."

Peniaze. Zase peniaze. Im sa dobre hovorí. Teta zaúpela.

"Všetci si želáme, aby sme žili spokojne a šťastne. Je však zaujímavé, že aj tento pojem, zvlášť u detí, má rôzny význam. Anonymná anketa, ktorá prebehla v Moskve potvrdila, že 80% opýtaných detí si pod pojmom spokojný a šťastný život predstavuje nasledovné: mať momentálne reklamou preferovaný produkt pre deti, mať vždy dostatok peňazí, dobre vyzerať, mať veľa známych, zabávať sa. Len 12% opýtaných detí na prvé miesto uviedlo vlastné osobné šťastie, život rodiny, zdravie. Zvyšok sa nevedel vyjadriť. Bojovali o holé prežitie. Detstvo pre nich prestalo existovať."

Chúďatá. Skoro ako ja. Zafučal som a zašmátral po cigarete vo vrecku na košeli. Bola už vytrasená. Ešte aj toto!

"Nemám k dispozícii štatistiku," mlela neúnavne hovorkyňa za neviem koho, "týkajúcu sa našej krajiny, niečo by však možno mohla napovedať aj návšteva detského karnevalu v škôlke. Určite by sme videli hrdinov momentálne idúcich televíznych seriálov, či filmov, neochvejných hrdinov supermanov, "superstaristov", Harry Potterov, Frodov a podobne. Z repertoáru sa navždy vytratili lienky, kominári, Zlatovlásky, čerti, anjeli..."

Čo som asi? V škôlke by som bol asi kozmonaut. Alebo... ufón. Pousmial som sa. Ďalej som celkom prestával rozumieť. Bolo tam príliš veľa mne neznámych slov.

"Médiá teda silne ovplyvňujú nás všetkých a deti predovšetkým. Vďaka médiám a ich detským percipientom sa z nič neznamenajúcich značiek čokolády stávajú hity. Vďaka médiám si deti myslia, že mlieko sa vyrába vo fabrike s vysokým komínom, že kravy sú fialové a všetko závisí od množstva peňazí. Už dieťa môže nadobudnúť nebezpečný pocit frustrácie, keď nevlastní niečo mediálne preferované. Dieťa médiám priamo podlieha a je len otázkou času, kedy sa tento proces vymkne spod kontroly a spôsobí celosvetový kolaps.

Už Lenin povedal, že film je najmocnejšie umenie zo všetkých a to boli iné časy. Médiá nahrádzajú vlastnú predstavivosť a čo sa týka detí a ich predstavivosti, je to najmocnejší nástroj na ich osobnostný rozvoj. Ak predstavivosť dieťaťa nahradíme umelými obrazmi a fikciou, pripravíme ho o nástroj, ktorým si vytvára svoju vlastnú budúcnosť a perspektívu. Už v dobách antiky boli známe výroky o mládeži ako neperspektívnej, skazenej pospolitosti. Paradoxne práve tá mládež sa stávala generáciou s vlastnými deťmi a o nich sa hovorilo čosi podobné. Život vo svojich premenách vytvoril siahodlhý generačný rodokmeň a v každej fáze sa deti a mládež stretávali s výrazným vplyvom."

O Leninovi som počul. Má aj mauzóleum. Antika mi voňala starinou.

Došúľal som vytrasenú cigaretu a plný radostného očakávania som si zapálil. Modrý dym zahalil tetu, ktorá sa mi zadala čím ďalej, tým viac múdrejšia. Ale mala výdrž. A to sa mi páčilo. Chvíľu to s ňou ešte vydržím. Ale... pre istotu to zapijem. Fľaša slivovice stála obďaleč. Snažil som sa ju brať ako dekoráciu a už týždeň som sa jej nedotkol. Teraz sa mi zdalo, že prišla tá pravá chvíľa. Bez pocitov viny som Čiernobielej naznačil prípitok a poriadne som si glgol.

"Súčasná medializácia nemá v histórii obdobu. Jej nástroje dokážu kontaktne, priamo pôsobiť predovšetkým na detského recipienta a pripravovať tak budúceho nekonfliktného percipienta v produktívnom veku. Mediálny tlak s obrovskou perspektívou a drvivou účinnosťou predstavuje podprahové pôsobenie, ktoré je vlastné každému médiu, ktoré dokáže vytvárať priamu alebo skrytú vibráciu. Vibrácia je fenomén, ktorý bol objavený v 20. Storočí ako hlavný aspekt nosnej vlny verejnej mienky a jej zvládnutie je kľúčom k ovládnutiu ľudí na svete. Podprahovo implantované informácie priamo ovládajú a formujú potreby recipienta a u detí sú obzvlášť účinné vo svojom pôsobení. Ostáva len dúfať, že kompetentné orgány zachytia tento negatívny komponent mediálneho pôsobenia, rovnako ako v súčasnosti účinne prebieha tzv. internetová cenzúra, v zmysle odfiltrovania škodlivého obsahu ako je detská pornografia."

No jasné. Všade sa o nej hovorí a ja som nič nevidel. Ale keď to hovorí ona, asi to bude pravda. Len aby sa na ňu nekukala ona. To by jej nesedelo.

Madam zvážnela a vášnivo zablýskala sivými očami. Zdala sa mi akosi krajšia. Keby tak bola živá!

"Mediálny priestor je liberálny. V súčasnosti poskytuje obrovské množstvo informácií každého druhu. Skúsme si tento fakt predstaviť a zhrnúť, čo všetko môžeme urobiť preto, aby sme deti ochránili pred negatívnym vplyvom pôsobenia médií. Určite je to osveta, ktorá deťom priamo vysvetlí nevhodný vplyv škodlivého obsahu pertraktovaného napríklad na internete. Ako však dieťa ochránime pred sledovaním "nenápadnej" reklamy na nejakú sladkosť, či nápoj so sexuálnym podtónom? Ako obmedzíme pohyb detskej ruky s myšou pri surfovaní na internete? Ako zistíme, že na chatovacích fórach sa za nicky neskrývajú deti? Je možné zabrániť deťom voľne surfovať? Je tu dilema. Na jednej strane preferujeme slobodu pre nás a pre naše deti a na druhej strane zákaz môže viesť k vytváraniu tabu pre deti."

Ešte dobre, že nemám deti. Aspoň ich nenačapem na fóre. A keby išli na chatu, tak im to zarazím. Nechápem, prečo to ostatní neurobia.

Oči mi začali poklipkávať. Z diaľky sa ku mne plazil skoro monotónny hlas, ktorý som prestával vnímať. Z fľašky poriadne ubudlo.

"Liberálnosť je dvojsečná zbraň. Žiadna spoločnosť sa nedokáže vyrovnať s rozpormi, ktoré tento pojem v sebe nesie. Dokonca pojem demokracie ako sestry liberalizmu nie je popri 20 ročnom odstupe od Nežnej revolúcie jasný...

Žijeme v dobe, kedy za seba musíme tvrdo bojovať. Sladkosť života je vykúpená všetkým, čo v sebe nesie zadovažovanie peňazí. V očiach väčšiny sú možno dôvodom prečo musia konať každodenné činnosti. S nechuťou chodia do práce. Ich deti to vidia. Večer čo večer si sadajú pred televízor. Opäť so svojimi deťmi. Kritizujú spoločnosť a všetkých vôkol seba. V spoločnosti svojich detí. Je toho veľa, čo ľudia robia pred svojimi deťmi.

Keď k tomu pridáme médiá, ich pôsobenie a to, čo dokážu urobiť s krehkou dušou dieťaťa, ostáva nám už len dúfať, že sa stane čosi, čo zastaví túto padajúcu gilotínu. Čosi, čo navždy do knižnice uzavrie slová Ernesta Hemingwaya: "Komu zvonia do hrobu? Tebe."

Zdalo sa mi, že televízor pláva. Boleli ma nohy. Turecký sed sa mi prestával páčiť. Tebe zvonia, tebe. Tebe je dobre, nemusíš platiť pokutu. Keby si tu bola, tak by som ti ukázal Hemingwaya...

Pod nohami mi dymil ohorok z cigarety, ktorý mi vypadol z rúk. Nevládal som vstať. Zaznieval šum nezrozumiteľných slov.

"Myslím si, že proti médiám sa mediálne bojovať nedá. Nemôžeme ochrániť deti, pretože oni sú recipienti. Všetci sme v kolotoči. Tento kolotoč sa volá Svet Kabaret. Bakchanti, stredovekí bardi a trubadúri, dávno spievali o začiatku a konci, o tom, čo malo byť a nebolo, o tom, čo bolo a nemalo byť.

Viem, že proti médiám nie je sila.

Tuším však, že naša láska môže deti ochrániť. Dá im silu, aby im nikto a nič nemohlo ublížiť a to, čo ich nezabije, ich posilní."

Zazdalo sa mi, že som Boh a vo svojom náručí objímam všetky deti sveta. Mám veľa rúk. Vytrhávam nimi káble od internetu, vypínam televízory, odhadzujem mobily a pálim pornografiu. Všetci rodičia mi tlieskajú a v Rio de Janeiro mi stavajú sochu hneď povedľa Ježiša. Láska je tu s nami... Fľaša, teraz už prázdna zacingotala po podlahe.

"Láska je tá sila, ktorú žiadne médium nezdolá." Zaznieval hlas zo skrinky. To som už temer nepočul a opretý o stenu som zastonal opojený spánkom. Do konca som už nič nevnímal.

"Ale to sme už vlastne na začiatku. Už pred 2000 rokmi Ježiš nabúral a zrušil mediálny systém Starého sveta, aby priniesol Nový zákon. Zákon lásky a odpustenia.

Aj nás čaká čosi podobné?"

**

Zobudil som sa ako mechom udretý. Zdalo sa mi, že som priveľa pil. Nevedel som sa rozpamätať ako a kedy sa ku mne dostal môj starý televízor. Spomenul som si na čudný pach, ktorý mi pripomenul môjho kamaráta Bélu. Najskôr sme sa dohodli, že mu ho dám, aby sa naň pozrel. Prestal fungovať a búchať sa mi po ňom odnechcelo. Ešte teplú debničku som vyniesol pred dvere môjho bytu. Nebude tam zavadzať.

Podľa zvukov prenikajúcich cez panely mi bolo jasné, že je biely deň. Čosi vo mne sa zaradovalo. Ako dobre, že každý deň môžem začať odznova.

Dnes začnem nový život. Pôjdem do parku a budem sa pozerať na stromy. Možno stretnem deti a nájdem im stratenú loptičku. Pomôžem starenke na schodoch. A ďalšie... ďalšie príde samé.

Radosť ma naplnila až po okraj hlavy. Bolesti ustali a ja som pocítil príliv sily a odhodlania.

Dnes v noci sa niečo stalo. Neviem čo, ale bolo to dôležité. Opatrne som sa pozrel na ruky, či sa mi na dlaniach nezjavili stigmy. Nezjavili. Pousmial som sa nad skutočnosťou, že človek hľadá zmenu najskôr na povrchu tela. Kdesi som to čítal. A teraz som to pochopil.

Zatiaľ to pre mňa nemalo nijaký význam, no začal som tušiť, že čosi sa pohlo. Čosi, čo zvykne zmeniť život človeka. Takto to píšu v knižkách. Čosi na tom bude.

V mysli mi bežali obrázky akejsi pani a zdalo sa mi, že počujem jej hlas. Nikdy som ju nevidel a neviem, kto je a odkiaľ prichádza. Ak vôbec prichádza... Možno je to tá nová susedka. A možno tá revízorka, čo ma načapala. Najskôr tá. A keď už hej, mohla ma nechať...

Pri nástupe do autobusu som poctivo štikol lístok. Pozoroval som tváre ľudí naokolo a zdalo sa mi, že všetci sú akísi iní. Zdali sa mi krásni a chcel som sa na všetkých usmievať.

Cesta ubiehala pomalšie, ako inokedy a mne sa zdalo, že cestujem do Nového sveta. Môj autobus je koráb nesúci odvážnych moreplavcov do vysnenej zeme. Ja som ich kapitán a všetci mi veria. More je modré a v diaľke sa rysujú končiare vzdialenej pevniny. Hliadka v koši na sťažni nadšene volá: "Zem!" Všetci sa tešia a strieľajú z muškiet...

"Vystupovať, konečná," vodič autobusu mnou zatriasol a ja som si pomyslel, že je to domorodec, ktorý ma prišiel privítať v Novom svete. Usmieval som sa na neho a vrelo ďakoval za upozornenie. Pomaly som vystúpil z autobusu.

Predo mnou sa týčil les. Hustý porast továrenských komínov čmudiacich ako na privítanie.

Som v práci.

Dnes je môj šťastný deň.

A poviem to všetkým.

Aj Bélovi.

Ten sa teda bude čudovať! 

Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind). 

www.vydavatelstvo-bioba.webnode.sk

www.newartgallery.webnode.sk

Zdroj: Gnosis9

Vystavil: Patrik

Z tvorby spisovatele Vlada Bálinta: Zasvätenie (ukázka z knihy CIRCUMSPECTATE)

Tak to na mňa konečne prišlo. Prišiel čas, keď pozdvihnem svoju dušu k nebesiam. Konečne sa ma dotknú anjelské krídla a započujem hudbu sfér. 

Vietor sa pohrával s listami v knihe. Desiata strana. Osemdesiata strana. Stoštvrtá strana. Papier šuchotal a pred očami mi defiluje zástup čiernych písmen. Tancujú ako panáčikovia, ktorých sme kedysi kreslili na papier. Jeden panáčik s rovnými nožičkami, druhý s pokrčenými. Keď zviniete vrchný papier, vložíte doň ceruzku a rýchlo ňou pohybujete sem a tam, panáčik ožije. Presne tak, ako písmenká v knižke, ktorú som držal v rukách.

Povzdychol som si. Z porastu od vedľa zaznieval spev vtáčika. Šťastná bytosť. Spieva ako mu zobáčik narástol. A ďalší vtáčí hlas mu kontruje. Dopĺňajú sa a bzukot sa prepletá pomedzi ich pieseň. Počúvam šum, skoro až trepot listov knižky. Je rytmický. Pridávam sa k tomuto orchestru a perami napodobňujem heligón. Všetci sme radostní a len ja viem, že som členom orchestra. Vtáčikom a muche je to jedno.

Tak teda dnes sa to stane. Dnes dostanem pomazanie. Dnes dostanem licenciu na večný život. Dnes sa na mňa usmeje Guru a písomne potvrdí moju miestenku do raja. Ktovie aké to bude? Stane sa to, čo chcem? Stane sa to, čo očakávam? Alebo sa nestane nič a mne narastie dlhý nos?

Vstal som a s knižkou som sa pobral do domu. Dvere boli otvorené a spolu so mnou vošli aj dve osy. Zahnal som sa. V tej chvíli mi ruka narazila do zárubne a knižka ako motýľ plesla na podlahu. Dve osy opísali oblúk v kuchyni. Zavládlo ticho.

S povzdychom som dvihol knihu. Strany boli ohnuté. Pokúšal som sa ich narovnať. Pohundrával som si mysliac na drzé osy a vyrovnával som list, na ktorom sa vynímal nadpis Vedecké poznanie zázračnej moci podvedomia môže zmeniť každého človeka na nepoznanie.

Slastné ticho prerušili ďalšie tri osy, ktoré som z nepochopiteľných príčin zaujímal. Zamával som útlou knižkou. Bolo počuť ľahké ťuknutie, ako keď sa miniatúrna tenisová loptička dotkne rakety. Nechcel som ose ublížiť. Naopak. Ale ona to asi brala inak. Oháňal som sa duchovnou literatúrou v dlani, ale tri stíhačky na mňa neľútostne doliehali. Povedľa mňa stojace poháre padali na zem. Z fľaše prúdom vytekala minerálka a ja som zvádzal boj s troma prúžkovanými bytosťami, ktoré si ma zrejme splietli s kvetom a prísľubom sladkej šťavy v ňom. Možno ma chceli len opeliť. Ale ako som im mal vysvetliť, že pre nich nemám nijakú šťavu. A už vonkoncom sa nimi nechcem nechať opeliť.

Mával som rukami, knižka mi vyletela zo zovretia a v letku rozbila luster. Črepiny sa rozprskli po podlahe a umožnili mi, aby som nohami začal tancovať rýchly tanec bližšie neurčeného štýlu. Voda sa liala z fľaše. Ani som si neuvedomil bolesť, ktorá mi začala prenikať temenom hlavy. Ani som si nevšimol ako mi spod námorníckeho trička vyletela roztopašná osa. Nestačil som zaregistrovať okamih, kedy mi do dlane vletel tretí štípajúci miniorganizmus. To všetko prebehlo akoby v okamihu.

Rýchlo, bezmyšlienkovite a sebazáchovne som zavrel dvere. Zaprel som sa do nich ako rytier o hradnúbránu, ktorú chce nepriateľ zvonka preraziť baranidlom. Naskytol sa mi pohľad, ktorý mi znova potvrdil, že najneočakávanejšie veci sa stanú v jednej krátkej chvíli.

Sedel som na mokrej podlahe. Kúsky skla z pohárov a lampy sa snúbili pod mojimi nohami. Z chodidla mi vytekal tenký pramienok krvi. Kniha mala obrátené dosky ako vták, ktorý padne medzi ľadové kryhy zmrznutého jazera. Smädný list hladno hltal vodu. Písmená boli výrazné a z diaľky som čítal: ...a predkladá vedecky podložené metódy, ktoré otvárajú človeku nové duševné obzory, nové životné šance, ale aj cestu k duševnej vyrovnanosti a materiálnej spokojnosti. Ďalej som už nedovidel.

Tak a teraz som už spokojný. Materiálne aj duševne. Len telesne nie. Údmi mi prebehla triaška ako jemné upozornenie na to, čo sa so mnou chystá. Sliny mi začali hustnúť a snažil som sa vydať nejaký zvuk ako potvrdenie toho, že som aspoň pri zmysloch. Nacvičeným ťahom som si zubami prehmatal jazyk. Akoby tŕpol. Na temene hlavy mi čosi začalo vyrastať. "Výborne," pochvaľoval som si. Hrča nebola až taká bolestivá. Nepríjemný pocit sa však šíril do celého tela, ako keď hodíte kamienok do vody a kruhy letia do nekonečna.

Opatrne som roztvoril ruku, ktorú som mal až doteraz zovretú v päsť. Aké dokonalé! Tie jemné krídla. Nádherná žltá farba pretkaná čiernym lemom. Osí pás. Dokonalé stvorenie. Nádherné oči nehybnej krásky sa dívali do čiar na mojej dlani.

Voľnou rukou som jemne zachytil blanité krídla s úmyslom dôstojne sa rozlúčiť s osou, ktorú som nevdojak pred niekoľkými minútami udusil v dlani. Bolo mi jej ľúto. S bázňou som ju hodil do povedľa stojaceho koša.

Pokúsil som sa vstať. Sám pred sebou som sa tváril, že sa nič nestalo. Spomenul som si na výjav z minulosti. Opilec beží za pohýnajúcim sa autobusom. Dvere sa zatvárajú, opilec lakťom preráža už-už zatvorené krídla. Rukou, silou Herkula, prekonáva odpor dvier a priam ladným skokom zaujíma pozíciu gréckeho Diskobola na schodíku autobusu, ktorý si nič nevšimol. Neznámy opilec je zrazu miláčikom cestujúcich v zadnej časti. Nonšalantne sa usmieva a sediac na schodíkoch, ktoré teraz patria už len jemu, si mysliteľsky kladie bradu do dlane a naznačuje spolucestujúcim, že aj toto sa v živote stáva. Cíti sa ako hrdina z amerického westernu, ktorý v poslednej chvíli naskočí na dostavník idúci na západ... Spolucestujúci sa potajme radujú, že cestou zažili vzrušujúce dobrodružstvo.

Presne takto nonšalantne som chcel vstať aj ja. Tri prúdy bolesti sa mi stretali kdesi medzi lopatkami a vystreľovali do najvzdialenejších končín mojich svalov. To mám za to, že som včera neprispel na charitu. Alebo... nie, nie... to mám za to, čo som si včera pomyslel o pápežovi. Alebo žeby za to, že som bol včera s Ančou a predvčerom so Zuzou? Ale ony sa na mňa nemajú za čo hnevať. Odnechcelo sa mi byť bezprostredným. Nebolo tu nijaké publikum. Ako vtedy v autobuse. A napokon, ja nie som žiaden opilec. Nepotrebujem sa tváriť ospravedlňujúco.

Neostávalo mi nič iné, len pokračovať štvornožky. V tej chvíli som si spomenul na starého kamaráta z vojny, ktorý vždy, keď sa opil do nemoty, z posledných síl bľakotal: „Dajte mi ruky na zem, ďalej už pôjdem sám.“ Ktovie, či to mal zo svojej hlavy. Ale vtedy mi to pripadalo originálne. Kto vie, ako si môj kamarát žije. Nevidel som ho dvadsať rokov.

S námahou som sa doštveral k pohovke. Bože, čo so mnou len bude? Snažil som sa na ňu vyliezťtak, ako sa stroskotanec v čeriacej sa vode teperí na kus dverí z bývalej lode. Predieral som sa cez zmes odevov, ktoré tam asi ostali z predošlej noci. Červené trenírky, prúžkovaná deravá ponožka. To je moje! Ale ako sa tu dostala táto podprsenka? Je mi to už jedno. Líce mi zapadlo do jednej polovice voňavého kalicha. Dvojky. Ale čie? Hlava sa mi zakrútila. Blesky z epicentier osích výbuchov som pociťoval ako rytier Jedi trápený zlým lordom Sidiusom. Zdalo sa mi, že puchnem. Ak je toto moja posledná hodina, tak to nie je veľká sláva. Bezmenný hrdina zahynul po bezvýznamnom boji proti osám a k tomu vo vlastnej kuchyni. Ťažko sa mi dýchalo. Strácal som sa vo víre krútiacej sa vlastnej hlavy. Spať. Chcelo sa mi len spať.

**

Je úžasné, že keď spíte, nič vás nebolí. A akoby aj mohlo. V sne predsa nemáte vlastné telo. V tomto magickom stave si naplno môžete uvedomiť svoju vlastnú mnohodimenzionálnosť. Keď spíte, akoby ste zomreli. Ale len na oko. Vaše zmysly vnímajú okolie omnoho intenzívnejšie. Ale tu predsa nemáte svoje zmysly. Nechali ste ich telu, ktoré leží hlboko pod vami a vo všetkej úcte k nemu, o ktoré sa vôbec nezaujímate. Vychutnávate si voľnosť, slobodu a zrazu ste si vedomí všetkých schopností, ktorými môžete vládnuť bez obmedzenia. Spánok je spása. Spánok je núdzová telefónna linka pre všetkých, ktorí žijú na Zemi a netušia, že sú zázrační. Teda spím. Uvedomujem si tento zázračný stav.

Som na akomsi kolokviu. Aula je plná ľudí, o ktorých viem, že sú to vedci. Oni sa tvária vážne. Všetci majú biele plášte. Svetlá reflektorov sa im odrážajú od vysokých čiel a podaktorým sa vo vážnom výraze vytvárajú až tri brady. Niektorým aj štyri. To sú tí, ktorí sa tvária, že o čomsi hútajú s tým najväčším zanietením. Zanietením vedeckým. Prechádzam pomedzi nich. Ja nemám biely plášť. Nemám ani šaty. Ale nepociťujem hanbu alebo stud. Pod pazuchou si nenesiem materiály v tvrdých doskách. Pomaly predstupujem pred biele publikum. Pre istotu sa postavím za nízky pultík v snahe získať väčšiu sebadôveru.

"Vážená vedecká obec! Nemám rád vedcov. Ale všetkých vás milujem, lebo všetci sme deti Božie."

Sálou zaznel šum.Mladá vedkyňa v prvom rade vtiahla líca, na ktorých sa urobili dve jamky. Trochu sa naklonila, akoby chcela vidieť, čo je za pultíkom, za ktorým som stál. Posunul som sa, ona sa zahniezdila a jamky na lícach sa jej stratili. Pokračoval som.

"Všetko vôkol nás, vrátane nás, vytvára úžasný tanec. Elementárna častica sa spája do párov a pod taktovkou stvoriteľa tancuje v predpísanom tanci. Predpis nie je násilie. Vyžaduje si súhlas tanečných párov a ich ochotu podieľať sa na stvorení. Jednotlivé páry nachádzajú súlad s miliardami blížnych dvojíc a vytvárajú harmonickú kmitavú jednotu. Je to tanec stvorenia."

Priestorom posluchárne sa rozľahol šuchot poznámkových blokov a cvakanie guličkových pier.

"Dámy a páni, to, čo vidíte na obrázku nado mnou, je molekula kyslíka. Všimnite si tanec jej atómov. Frekvencia prebieha v presne určenom cykle. Prosím asistentku, aby na monitore demonštrovala fyzikálne vlastnosti tohto tanečného páru."

Na pódiu predo mnou sa zjavila docentka Ruženka. Jemne si uhladila fúziky pod nosom a skontrolovala, či jej drží príčesok. Milo sa na mňa usmiala. Hlavou som jej pokynul, aby začala demonštrovať. Pani docentka urobila krásnu piruetu a rozopla si plášť. Pod ním sa objavil ďalší. Mala na ňom rôzne vrecká. Každé z nich ukrývalo nejakú dôležitú vec. Boli v nich pečiatky, vedecké vyznamenania, potvrdenia z absolvovaných školení, čestné uznania a percentá z grantov. Ladným pohybom vybrala malú čiernu skrinku, zaťukala po nej prstom a na obrazovke sa objavili čísla.

Sála zaburácala: "Oooooo!"

Čísla sa roztancovali a výsledok sa ustálil. Docentka Ruženka demonštrovala.

"Frekvencia: 440 Hz. Farba: žiadna. Skupenstvo: plynné."

Ruženka, a my všetci sme vedeli, že je naozaj docentkou, pútavo popísala všetky možné i nemožné charakteristiky, ktoré sa dali zmerať najvšemožnejšími metódami. Jej hlas sa niesol veľkou miestnosťou ako vŕzganie starých dverí a podľa toho, ako šum ustal a bolo počuť len škrabot pier na papieri, zjavne zaujala publikum.

Ruženkin výstup bol odmenený potleskom a fúzatí páni v prvom a druhom rade uznanlivo pokyvkávali hlavami.

"Ďakujem pani docentke Ruženke, mojej krásnej asistentke. A teraz, ráčte panstvo venovať pozornosť tomuto obrázku."

Na monitore zablikal obraz.

"Toto je kus žuly. Samozrejme, že aj táto hornina má svoje konkrétne chemické zloženie."

Ruženka moje tvrdenie simultánne podopierala faktickými číslami a znakmi na vedľajšej obrazovke.

"Pochopiteľne má aj svoje fyzikálne vlastnosti."

Ruženka začala trieskať kladivom po kuse žuly, ktorý sa neviem ako vynoril pred ňou.

"Ale čo je najdôležitejšie, to, čo v konečnom dôsledku vytvára homogenitu žuly, je synchrónnosť tanca elementárnych častíc združených v atómoch do komplexu molekúl. A túto synchrónnosť môžeme vyjadriť sumárnou frekvenciou, ktorá časopriestorovo definuje kus žuly z jej fyzikálneho i chemického hľadiska."

Ruženka naširoko roztvorila ruky a nad hlavou sa jej zjavil svietiaci banner s číselným údajom frekvenčného kmitu žuly.

"Žula!," zavŕzgala a naširoko sa usmiala.

Zavládlo ticho. Vedecká obec pozerala na číslo, ktoré žiarilo nad pódiom. Docentka Ruženka sa usmievala a ja som pokračoval s hlasom plným sebadôvery. Udiveným tváram som predstavil celú Mendelejevovu periodickú sústavu. Frekvenciu každého jedného prvku. Ďalších šesť hodín som popisoval všetky minerály, plyny, všetko, čo sa dá chytiť, ochutnať, ohmatať.

Publikum sa zmenilo v bledý fľak. Ďalšie dve hodiny som vykresľoval schému, podľa ktorej nikto nezostal na pochybách, že všetko vôkol nás kmitá, tancuje a má konkrétnu energetickú povahu. Najväčší úder zasiahol publikum v okamihu, keď som s blčiacimi očami načrtol povahu vnemu, pocitu v súlade s tancom elementárnych častíc, ktoré akoby niekto zámerne vyprojektoval a naprogramoval v záujme toho, aby odlíšil prúdy vôní, chutí, myšlienok, pocitov. Aby všetko majestátne a geniálne usporiadal do minimalizovaných časticových prúdov, ktoré poskytujú prenos v absolútnej jedinečnej kvalite a autenticite.

Ruženka, povedľa tancujúc čaču i tango zároveň, predstavovala vzrušujúce frekvenčné charakteristiky:"Radosť: štyri milióny šesťsto tridsaťtri terahertzov! Hnev: milión dvesto tridsaťštyri terahertzov! Kyslosť: tristo šesťdesiat terahertzov! Cigaretový dym: päťdesiattisíc štyristo tridsaťdva terahertzov!"

Dav v bielych plášťoch šalel. Bolo počuť skandovanie: "Ruženka, Ruženka!"

Docentka Ruženka zmenila tanečnú choreografiu. Teraz, vlniac sa sambou, kvíliaco demonštrovala:"Pohľad von oknom na zelenú lúku: tristo miliónov šesťstotisíc kiloterahertzov! Pozeranie televízneho spravodajstva: štyritisíc šesťsto tridsať kiloterahertzov! Pozeranie porna: tisíc tristo terahertzov! Šťastie: trilión terahertzov...!"

Kolokviálne obecenstvo sa chytilo za ruky. Vytvorilo niekoľko kruhov, ktoré začali rotovať okolo pódia, teraz ostrova, na ktorom som stál. Už som sa neskrýval za rečnícky pultík. Ruženka strhla zo svojho tela všetky plášte a verejne sa vzdala docentúry. Plakala od šťastia a iste kmitala frekvenciou veľa, veľa terahertzov. Nadšení diváci vytvorili špalier. Svojimi plášťami vystlali podlahu. Chytil som Ruženku za ruku a plní šťastia sme kráčali po mäkkom koberci ďaleko, ďaleko...

Odvšadiaľ zaznievali hlasy šťastných bytostí, strácajúce sa v ozvene.

Je to blažený pocit, keď nepociťujete bolesť. Aké dokonalé je žiť tam, na druhej strane. Hoci na chvíľu. Spánok je analgetický. Telo bezvládne leží, duch pláva vesmírom a procesory vášho mozgu sa starajú o presný chod vašich orgánov. Je to zázrak. Ale, kto z nás si to uvedomuje?

***

Tak to na mňa konečne prišlo. Prišiel čas, keď pozdvihnem svoju dušu k nebesiam. Konečne sa ma dotknú anjelské krídla a započujem hudbu sfér.

Rozpomenul som si na očakávania dnešného dňa. Dnes bude isto krásny deň. Pôjdem si po diplom. Čo ma to stálo! Ale, čo tam po peniazoch. Veľký Guru mi konečne dá potvrdenie. Budem zasvätený. Budem mať úradný doklad, že som jeden z tých, ktorí majú právo. Budem jeden z vyvolených, ktorí prežijú ďalšie dni a nič sa im nemôže stať. Budem mať pečiatku na to, že som získal vedomosti. Či informácie? Azda poznanie? Neviem. Ale je mi to jedno. Hlavná vec, že to budem mať čierne na bielom.

S námahou som dvihol hlavu. Ležal som na svojej pohovke. Vybavili sa mi obrazy, v ktorých ma pichali osy a rinčalo sklo. Ešte šťastie, že to takto dopadlo. S dychčaním som sa posadil. Z hlavy mi spadla podprsenka. Odsunul som ju medzi ostatné kusy šatstva. Je najvyšší čas upratať, pomyslel som si. Ešte šťastie, že ma tie osy nepoštípali na tvári. To by tak vyzeralo.

Pomaly som sa odšuchtal do kúpeľne. V prúde horúcej vody som si predstavoval, ako budú čítať moje meno, ako predstupujem, ako mi On dáva znak na čelo, ja sa otáčam a všetci na mňa láskyplne pozerajú a tlieskajú mi. V prvom rade bude Zuza a v druhom Anča. Aj ony dostanú diplom. Aj ony predstúpia pred nás a my im budeme tlieskať. A Zuza si všimne, ako jej tlieskam a bude na mňa žmurkať. Možno si ma všimne aj Anča a ja budem žmurkať na ňu. Spoločne sa budeme tešiť nášmu zasväteniu a už nebudeme pochybovať o tom, že náš život sa od tejto chvíle navždy zmení. Bude to krása.

Byť zasväteným je úžasná vec. Za tie peniaze to stojí. A navyše, čo všetko z toho človek môže mať!

****

Hrdo si vykračujem po ulici a pozorujem ľudí okolo seba. Ktovie, či aj oni majú diplom?

Pociťujem svoje tri pichance a uvažujem o tom, aké to vlastne je. Aké to je byť zasväteným? Ako sa mám cítiť...?

Nad hlavou mi letia oblaky.

Telom mi prechádza neviditeľná vlna, ktorá má obrysy krásnej postavy.

Vzápätí pociťujem vône a zachytávam myšlienky ľudí. Je to akoby sa mi v hlave zaplo rádio. Rýchlosťou blesku si uvedomujem, čo sa dnes stalo. V okamihu chápem pravdu. Z ničoho nič ku mne prichádza zvláštny pocit. Nie, on nemôže prichádzať. Ten pocit vyviera priamo z môjho srdca, z môjho vnútra, z mojej hrude. Každým krokom, po ulici lemovanej desiatkami budov, ľudí, čosi vo mne ožíva. Usmievam sa. Smejem sa. Ľudia sa otáčajú. Ja sa smejem a teším sa. Mám radosť.

Tento malý okamih sa podobá na malý výbuch, v ktorom sa narodí Slnko a všetko vôkol neho. V tej chvíli sa z malej špendlíkovej hlavičky, kdesi uprostred v mojej hrudi, otvoril celý vesmír. V tej chvíli som pochopil. Viem, kto som. Viem, odkiaľ idem. Viem, čo tu robím. Viem, kam kráčam. Viem, čo mám urobiť, aby som sa nestratil. Som spokojný. Je to svätý pocit.

Otáčam sa. Nechcem a nepotrebujem nijaký diplom! Viem, ako fungujú veci. Ako funguje vesmír. A nebude mi chýbať ani Zuza a Anči nebudem chýbať ja. Nepotrebujem nikomu nič vysvetľovať. Nepotrebujem nič, len seba a lásku, ktorou môžem všetko objať.

Slastné minúty života. V stotine sekundy som pocítil zázrak.

Milujem osy.

Nerozmýšľam. Len cítim. Pousmievam sa. Chápem Egypťanov a ich úctu ku skarabeovi. Osa bude mojím skarabeom. A jej žihadlo, nástroj k poznaniu.

Tak takto to na mňa prišlo. Započul som hudbu sfér. Vidím farebné jazyky pocitov. Vnímam chvenie všetkého.

A medzitým všetkým sa mi vynárajú akési čísla. Čísla sa spájajú s vecami. Všetko kmitá a vibruje v krásnom tanci.

Tancujem sám so sebou a mám frak z husej kože.

Len na jednu vec si neviem rozpomenúť: prečo mi je meno Ružena také povedomé? 

Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind). 

www.vydavatelstvo-bioba.webnode.sk

www.newartgallery.webnode.sk

Zdroj: Gnosis9

Vystavil: Patrik

Z tvorby spisovatele Vlada Bálinta: Déjá vu

Další ukázka z čerstvě vydané e-knihy Déjá vu (viz ZDE)...:

Spomenul som si na časy, kedy som ako kňaz kdesi v Egypte každý deň rýchlym krokom kráčal do chrámu. Piesok sa preosieval mojimi sandálmi. Stopy vzápätí rozfúkal vietor a nikto nevedel, odkiaľ som prišiel. Poznal som pravdu. Vedel som, že hra, ktorú hrám, má svoj začiatok a chcel som, aby nemala koniec. Záležalo mi na mnohých veciach. Týkali sa mňa. Mal som zásoby obilia a veľa služobníkov. Môj dom stál v pokojnej oáze neďaleko červených skál. V ich tieni občas odpočívali pastieri hľadajúci úľavu po celodennej ceste za potravou pre malé stáda, spásajúce chudobnú trávu zo zelených fľakov roztrúsených po kamenistej krajine. 

O jaskyniach v útrobách rozpálených žúl som vedel iba ja. Tajomstvo som zdedil po svojom predchodcovi. Poznal som nenápadný vchod medzi balvanmi, kde som trávil niekedy celé noci. Bolo tam biele svetlo a steny hladké ako sklo. Kamenné sarkofágy obsahovali tajomné elixíry, v ktorých som si obnovoval telo. To som potreboval. Žil som tristo rokov a cítil som sa dobre. Mal som všetko a chcel som, aby to trvalo večne. 

Ráno som sedával na kamenných schodoch pred mojím obydlím. Modré rúcho mi zakrývalo nahé telo. Keď ma zmáhala žiadostivosť, stačilo malé gesto a tá, ktorej patrilo, bola šťastná. Nemohla byť nešťastná. A ona to vedela. Všetky vedeli, čo treba robiť. Vďaka tomu žili. Milovali ma. Vedeli, že svoju slobodu si vyslúžia poslušnosťou. Obcovali ako samice túžiace po rozkoši. Nebáli sa svojich tiel. Báli sa len mňa. Ich vzrušenie bolo čisté a nezakalené. Voňali ako kvety v mojich záhradách. A ja som bol ich záhradník. Ony to vedeli. Boli šťastné, pretože nerozmýšľali. Boli a to im stačilo. 

Mal som veľa detí. Mali modré oči a svetlé vlasy. Postupne rástli. Nepoznal som ich mená a nijaké som si neobľúbil. Keď vyšla červená hviezda, vedel som, že v záhradách bude opäť pusto. 

Pokorne som sa skláňal a cítil som, ako sa trasie zem. Slnko zahalil tmavý mrak. Vo vzduchu preskakovali prskavé modré plamene a hlúčik detí sa strácal v bielej hmle. Kvílenie matiek ustalo. Prudký vietor ohol koruny stromov a mliečne mračno sa s treskotom rozplynulo. Bol som spokojný. Opäť som naplnil svoju úlohu. Môj pán bol ku mne milostivý. A zase žiarilo Slnko. 

Bol čas na obety. Tiekla krv a vzdychy tých, čo prežili, zneli ako pieseň života. 

Opäť som kráčal do chrámu. Nevnímal som svoj vek. Moje mladé, už štyristoročné telo sa svižne nieslo suchým pieskom. Nevšímal som si cestu, ktorú som tak dobre poznal. Neuvedomoval som si, ako vietor hladí piesočné duny. Nepociťoval som štipľavý zápach vo vzduchu. Nevidel som stopy pred sebou. 

Chrám bol tichý. Masa ľudských bytostí takmer nedýchala. Splývala do šedej plátennej prikrývky na studenej dlažbe. Stúpal som po známej rímse bosými nohami. Chodidlá mi zapadali do odtlačkov stôp v žulových výklenkoch. Sebavedomo a hrdo som prenášal váhu dlhého chodidla od päty k prstom. Pripomínal som si, kto som. Teraz som sa navracal k sebe. Tak, ako každý večer. Knísavo a ladne. Pokorne a pyšne. Odhodlane a sebaisto. Ešte posledný krok a stál som nad tým oddaným nevýrazným živým kobercom, ktorý hltal každú moju myšlienku. Telo mi horelo a kameň bol horúci. V extáze som zaplavoval priestor. Dav vzdychal a ja som vedel, že všetky oči a srdcia patria iba mne. 

Splýval som s vedomím živej podlahy, ktorá sa hýbala v rytme mojich myšlienok. Telá, vlniace sa ako obilie vo vetre, napĺňala rozkoš. Bola pre nich chlebom i hrou, nádejou a zmyslom. Plátenná masa mohutne vzdychla. Zrazu všetko stíchlo. Dnes večer bolo dokonané. 

Celý som horel a telom mi leteli trhavé záchvevy. Moja myseľ bola plná sily a telo naplnené energiou. Túžil som žiť večne a veril som, že sa mi nič nemôže stať. Vôbec som necítil tú štipľavú príchuť vzduchu. Nespomenul som si na stopy kráčajúce predo mnou, cestou dochrámu. Mysľou mi preletela len ľahostajná spomienka na svojho predchodcu. Naivný hlupák, pomyslel som si, nevedel, že ho sledujem. Mesiace som ho sledoval. Vyšpehoval som vchod do jaskyne. A jednej noci sme sa stretli. On, sebaistý a silný. Ja, sebaistý a túžiaci. Túžiaci po moci. Túžiaci po rozkoši a večnom živote. Áno, sme z jedného cesta, sme bratia, ale nebudeš mi stáť v ceste, akože sa volám Kain! 

Na chvíľu som zahliadol vzdialený obraz brata Ábela. Padol horeznačky. Sedel som pri ňom a dlho som si ho prezeral. Mali sme rovnaké telá. Obzeral som si čiary na jeho a svojich rukách. Jeho skončili dnes. A moje sa tiahnu ďalej. Uškŕňal som sa a brnkal mu po prstoch na nohách. Mal ich dvanásť. Tak, ako ja. Po otcovi. 

Ábela som podhodil supom. Do rána jeho kosti zavial piesok. 

Spomínam si ešte na to, ako som v noci išiel do jaskyne. Bola jasná noc. Vo vzduchu som zacítil štipľavý zápach. Taký, aký sprevádzal lietajúce vozy. Spozornel som. Chcel som sa rozhliadnuť. 

Prudký úder do hlavy mi rozmliaždil lebku na zátylku. Padol som do piesku. Nič ma nebolelo. Nevnímal som nijaké zvuky. Netušil som, čo sa vlastne stalo. Keď sa mi zatvárali oči, spomenul som si na Ábela. Chcel som ho stretnúť a prosiť o odpustenie. 

V hmle hustnúcej okolo mňa zrazu zašuchotal piesok. Jasne som zahliadol postavu. Mala zahalenú tvár, ale vnímal som, ako si ma skúmavo prehliada. Opäť som sa ponoril do hmly. Strácal som sa vo farebných zábleskoch svetla. Teraz mi už na ničom nezáležalo. 

Zahliadol som seba. Mal som bezduché telo. Oči vypleštené a ruky skrútené pod trupom. Postava v tmavom rúchu ma pozorne skúmala. Kľačala pri mne a spod záhybov látky bolo vidieť nohu môjho spoločníka. Sandála remeňmi obopínala mladé lýtko. A v jasnom svite hviezd žiarili prsty. Na neviditeľných perách mi zamrzol úsmev. Šesť prstov opäť prikryl tieň. 

Bola hlboká noc a mne sa kdesi ďaleko chcelo veľmi plakať. 

Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind). 

www.vydavatelstvo-bioba.webnode.sk

www.newartgallery.webnode.sk

Zdroj: Gnosis9

Vystavil: Patrik

Z tvorby spisovatele Vlada Bálinta: Anjel zabudnutia

Ukázka z esejisticko-poviedkové knihy Déjà vu, jež elektronicky vyšla 21.12.2013:

Keď sa človiečik zabára do hliny sveta, ťažká si. Olizuje si spotené pery a končekom jazyka prechádza po jamke pod nosom. Nevie si spomenúť, prečo sa stráca na ceste, po ktorej kráča. Nerozumie, prečo ho bolia nohy. Rád si oddychuje a hľadá skratky cez zelené parky. Keď sedí na strome uprostred zeleného fľaku, vidí vyšliapané cestičky pod košatou korunou stromu. Teraz už jeho listy vníma ako zelené more. Kolíše sa v konárovom lôžku a čuduje sa modrému nebu. Prstami hladí svoje pery a medzi plávajúcimi oblakmi zahliadne anjela, ako bezstarostne veje vzduchom. Zacíti jeho vôňu a je mu všetko jasné. V úžľabine nad perami ho šteklia neviditeľné perute. Cesty pod tieňom stromu sú teraz zbytočné a nikam nevedú. Skratky, ktoré chcú vytvoriť, sa spájajú do bludných kruhov. Sú plné zodratých topánok a stratených šnúrok. Nechce zliezť dolu a už sa mu netočí hlava. Spomenul si na ďalekú a predsa blízku krajinu so zlatým svetlom. Nikto mu nechýba a chce sa tešiť so všetkými. Má zimomriavky. Listy sa spájajú do zelenej rieky a ševelia. Počúva hudbu. Zvuky sú blízke. Prúdia od koreňov stromu. Tečú haluzami a prelínajú sa s jeho telom. Zvuky sú teplé. Počúva pórmi. Vánok ho šteklí a všetko je príjemné. Niekedy sa taký človek premení na konár a už nikdy nezlezie dolu. Rád sa ohýba v poryvoch vetra. Teší sa mrazivému chladu a spomaľuje tečenie svojej miazgy. Oslavuje ranné prebudenie zeme. Sám sebe vonia a priatelí sa so vzduchom. Šteklia ho vtáčie nohy. Je rád, že je príbytkom. Len žije. Dýcha a žiari pre všetkých, čo v tmavej noci strácajú cestu. Koreňmi preniká do hlbokej zeme. Rozviatymi vlasmi sa stráca medzi hviezdami. Zhlboka dýcha. Splýva s rytmom vesmíru.

Keď nad spievajúce koruny priplávajú mraky, ku krehkým telám stromov prichádzajú smutní ľudia. Nikdy sa neodvážia vyliezť do svätej zelene. V rukách žmolia povrazy a trasú sa od strachu. Topánky majú ťažké od blata. Močia na vráskavú kôru. Hlavy majú ťažké a zbabelo hľadia pod nohy, ktoré sa strácajú v hmle ich mútneho pohľadu. Šedé tiene sprevádzajú ich neduživé telá. Títo smutní majú prázdny pohľad v porcelánových guliach vyhasnutých očí. Majú dvihnutý žalúdok. Pomedzi rebrá im vanie ľadový dych. So sklopenými viečkami počítajú do desať. Do štvorky sú chladní a cynickí. Pri päťke sa potia. Pri šestke sa im roztrasú kolenné jamky. Pri sedmičke nechcú cúvnuť. Osmička ich desí. Deviatka preletí ako sto rokov, ktoré nikto z nich nestihol prežiť. Desiatka sa stáva súdnym dňom, ktorý sa skryl do jedného slova. Potom sa spustí vietor a dážď a blesky z neba. Anjeli plačú a mačky pradú piesne o zmarenej nádeji. Šedé tiene odvádzajú svetelné gule, ako keď hráč skončí mač a bez slov odchádza z ihriska. Nikto nestihne nič oľutovať. Zmysel, premenený na nezmysel, sa rozplýva ako dym. Strom nemo trpí obťažkaný plodom zlomenej viery. Je noc a ráno vyjde slnko.

Inokedy sa iný radostný človiečik teší v raji nad zelenou záplavou. Opäť si olizuje pery. Cíti slaný pot a tlačia ho nohavice. Pospevuje si pieseň bez slov a jeho hudba nemá noty. Máva všetkým naokolo. Rád by rozdal všetko, čo má. Odhadzuje košeľu. Ramenami víri vzduch vôkol seba. Naširoko roztvára oči a hruďou mu prechádza záplava tepla. Všade je sladká hmla. Zlatá. Zelená. Modrá...

Život môže byť sladký. Život môže mať chuť chrenu. Môže byť žltý. Môže mať zmysel.

Keď sa človiečik zabára do hliny sveta, ťažká si. Olizuje si spotené pery a končekom jazyka prechádza po jamke pod nosom. Nevie odkiaľ sa vzala, cíti len slanú rieku v plytkom koryte.

A toto všetko vidí Anjel zabudnutia. Požehná človeka a len on vie, že nad ľudskými ústami drieme odtlačok jeho prsta.

Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind). 

www.vydavatelstvo-bioba.webnode.sk

www.newartgallery.webnode.sk

Zdroj: Gnosis9

Vystavil: Patrik

Z tvorby spisovatele Vlada Bálinta: O synchronicite

Ukázka z připravované esejisticko-poviedkové knihy Déjà vu (2014):

Nemusíte zatvárať oči.

Nemusíte sa zhlboka nadýchnuť.

Nemusíte sledovať ako Vám teplo preteká rukami.

Nemusíte si nič predstavovať.

Nemusíte robiť vôbec nič.

Máte otvorené oči.

Letmo vnímate oblohu, okno, možno muchu na stene. Dívate sa a vôbec Vás neprekvapí, že kdesi vo Vašom vnútri, a Vám je jedno, kde to je, vidíte obrazy. Niektoré dôverne poznáte. Dokonca počujete fragmenty rozhovorov.

Odkiaľsi pripláva hudba. Nie ste muzikálny typ, dokonca Vám kedysi v škole povedali, že ste hluchý, no Vy počujete čisté tóny. Poviete si: kto to hrá? A skôr než si to domyslíte, vidíte orchester. Jasne vnímate decentne osvetlené pultíky s notami. Hudobníci sú vážni a kdesi vzadu ktosi ticho zakašľal.

Máte otvorené oči.

Počujete hudbu.

Po stene chodí pavúk.

V tichosti hudby oceňujete dokonalosť siete, ktorú si tento tvorček utkal. Včera tam ešte nebola. Povzdychnete si.

Hudba sa stratí. Hudobníci sú teraz tekvice na poli. Po poli beží akýsi chlapec a máva rukami. Má rozbité koleno a líca od sĺz. Láskyplne chcete chlapcovi povedať, že to prebolí. Cítite, že ho máte rád a priznávate sa, že všetko je inak, ako bolo.

Akési prísne oči sa mihocú v záhyboch záclony.

Pri uchu Vám preletela mucha. Druhá Vám pristála na nose. Našpúlite pery a fúknete.

Ste na opustenej stanici. Je teplý deň. Okolo sú trsy trávy a v diaľke horí. Hrá harmonika.

Vtedy bolo inak. Vtedy bolo vtedy na...

...na obočí Vás zasvrbelo. Dvíhate ľavú ruku a šúchate si viečko. Pridáte pravú ruku a pretierate si oči. Deň. Noc. Deň. Noc.

Vôkol sa magicky šíri vôňa tmavomodrej farby.

Vy sa hniezdite na stoličke a stále si rukami triete oči.

Hlboká modrá je presýtená zvukmi. Deep Purple. Hlboký nach. Chcete vedieť, čo je to hlboký nach a z tej modrej vaty vygúľate guľu, čo má na sebe ovsenú kašu.

Erich von Däniken.

Kniha Henochova.

A z tej výšky bola Zem ako guľa z ovsenej kaše.

V kine nikto nedýcha. Vidíte ten film piatykrát.

Vietor sa hrá so záclonou. Zapadajúce Slnko sa hrá s prachom na obločnom skle.

Na akejsi ulici slečne Monroeovej vietor dvihol sukňu.

V školskej telocvični stoja chlapci a dievčatá. Cítiť pot a panenstvo.

Guľa z ovsenej kaše sa zväčšuje. Mraky Vám bičujú líca. Vidíte more a cítite vôňu knižky, ktorú ste si požičali z knižnice. Pomedzi kontinenty sa pletú regály plné kníh a vidíte známu tvár tety, ktorá dáva pečiatky. Podlaha vrždí. Padá sneh a Vy sa neviete dočkať, kedy prídete domov a otvoríte dosky veľakrát čítanej knihy.

Socha Slobody má pichľavú hlavu a Vy sedíte u spolužiaka.

Veľké parníky vezú šťastlivcov do nového sveta a u iného spolužiaka praská platňa z Nového sveta.

Oproti na poličke... hnedé drevo. Vôňa pomarančov. Socha Slobody. Skoro ako naozajstná.

Slnečný lúč Vám na obloku ukázal Nazcu. Letíte, vznášate sa a je Vám jasné, že Vám je jasno. Vy by ste to urobili takto: s kamarátmi poletíte nad pole, keď bude dozrievať obilie. Vy sa rád hráte, a preto máte takú baterku, ktorá svieti všelijakými obrazmi. Máte rád rébusy a rád pomáhate ľuďom. Preto posvietite na pole a tešíte sa, že ráno budete o krok bližšie k záchrane sveta.

Hniezdite sa na stoličke a kúpete sa v striebornom svetle, ktoré vychádza kdesi spod Vás, tam, kde je sused, ale ono to vychádza z ešte hlbšia a Vy sa usmievate a hráte sa s bielou hmlou ako ten zmrzlinár spoza rohu, keď už nepredával zmrzlinu, ale cukrovú vatu, lebo sa mu pokazil stroj.

Slnko zapadá a Vy nedýchate. Pozabudli ste sa nadýchnuť. Napriek tomu žijete. Nemáte dôvod nežiť.

Usmievate sa a hovoríte si, že ste ako Boh, čo môže všetko. A ešte viac sa usmievate, keď si rýchlo spomeniete, že to nikdy nikomu nepoviete.

Dnes nemáte chuť muchu zabiť. Pokojne rozumiete tomu, že pavúk má svoju očakávanú večeru a zreteľne počujete jeho mľaskanie.

Nemusíte otvárať oči. Máte ich otvorené a vidíte, že to, čo vidíte, vidíte nie nimi, ale akoby nosom, čelom, či končekmi vlasov.

Tešíte sa, že ten chlapec na tekvicovom poli už nemá rozbité koleno a spoza záclony nepozerajú prísne oči.

Ste otcom, synom i matkou zároveň.

Viete, že naozajstné hodiny netykajú a čas je ako riasenka, ktorú vyspelá spolužiačka zobrala mame z kabelky.

Vydýchnete ako vtedy v kine a rozhodnete sa kúpiť si lístok na zajtra. Dvakrát. Zajtra síce nehrajú, no vy sa usmievate a otáčate listami kalendára ako ten, čo vie, že spomienka na budúcnosť je ako dvihnutie dirigentskej paličky, keď sa veľa očí pozrie tým istým smerom, aby sa spoločne utopili v rozkoši hudby, ktorá zatiaľ pokorne drieme na notovej osnove ako lastovičky. Stačí tlesnúť a tie isté noty tancujú s novým úsmevom na perách. Potom zavriete notový part a pokojne kráčate domov. Cez park. Máte dlhý šál a popri Vás kráča bytosť, ktorá Vás miluje.

Viete, čo bude ďalej, pretože ste to už zažili. Vy si na to len spomeniete. A keďže dnešok je len príčina včerajška, kráčate pokojne a šál Vám veje vo vetre a cítite sa ako stvoriteľ.

Teraz už naozaj nemusíte robiť vôbec nič, ste príjemne unavený a dýchate pravidelne. Vychutnávate si chuť vzduchu a cítite jeho sladkosť. Pobavene zaklipkáte očami, pretože viete, kam všade ten vzduch chodí. Zahliadnete svoju tvár v ktorejsi kapiláre a s radosťou zaspíte.

Život je nádherný, život je krásny, deň je krásny, tra-la-la...

Sladko zadriemete a z kútika Vám kvapne slina.

Všetko má zmysel, pomyslíte si, a ďalej už nič.

Chrápete a nepočujete, ako vedľa ktosi búcha na stenu a kričí, že už toho má dosť a že sa máte odsťahovať do lesa a chrápať tam.

Vy sa nad tým dobrým človekom len vznášate, vznášate a vznášate... 

Vlado Bálint, spisovatel a fotograf. Vydal povídkovou knihu CIRCUMSPECTATE, básnickou sbírku Den po Janskej noci, divadelní hru Nahodne stretnutie (ineho druhu) a její anglicky překlad Chance Meeting (Of A Different Kind). 

www.vydavatelstvo-bioba.webnode.sk

www.newartgallery.webnode.sk

Zdroj: Gnosis9

Vystavil: Patrik