Suvereno: Aj umývanie riadu je meditácia (rozhovor)

Keby ste ho stretli na ulici, pravdepodobne by ste ho nespoznali. Možno vám jeho meno vôbec nič nehovorí. Medzi mladými je známy ako ten, ktorý svojou tvorbou narušil rytmus zaužívaného hip-hopu. Je však omnoho viac ako len rapujúci srdiečkár. Je jedným z vás. Suvereno.

Akým človekom bol Lukáš Lacko ešte pred tým, ako sa stal Suverenom?

Neviem, kam až sa mám vrátiť, ale tak všeobecne, bol som obyčajný školák, futbalista. Veľmi ctižiadostivý, ambiciózny a dosť samotársky chalan. Puberta ma však zmenila. Všimol som si, že vo futbale nie je dôležitý talent, ale peniaze. V základnej zostave hrávali tí, čo zaplatili, nie tí, čo mali talent. Cítil som naozaj veľkú nespravodlivosť, z ktorej neskôr vzišla vzdorovitosť. Už som nebol taký cieľavedomý, namiesto učenia a tréningov som sprejoval grafity a písal svoje prvé texty. Po škole, keď som s futbalom už definitívne skončil, som začal pracovať ako barman. Prácu striedali diskotéky, alkohol a drogy. Stále dookola.

Čo ťa prinútilo zmeniť svoj život?

Asi pred piatimi rokmi som začal vo vnútri cítiť nespokojnosť. Nespokojnosť s extrémnymi rozpormi v podobe nočnej eufórie a ranného pádu na dno. Bol som na konci so svojimi psychickými silami. Bol som zúfalý, chytali ma depresie, dokonca som rozmýšľal, že vyhľadám odbornú pomoc. Napokon som sa však rozhodol, že to zvládnem sám. Začal som čítať knihy od Osha, navštevoval som školu sebarozvoja u mojej terajšej priateľky a tiež rôzne kurzy a meditácie. V tom čase vznikol aj album Kráľ vs. Joker, ktorý je presne o tej vnútornej rozpoltenosti.

Prichádzali s duchovným prerodom aj nejaké konkrétne duchovné zážitky?

Hlasy v hlave a tak? (smiech) Samozrejme, dialo sa veľa vecí, mal som pocit, že dovtedy som to azda ani nebol ja. Napríklad automatické písanie. Vzal som si pero a jednoducho som tvoril. Vznikali úžasné veci. Zažil som aj astrálne cestovanie, ale priznám sa, že k tomu mi pomohla tráva. Nápadne častá synchronizácia hodín je tiež dosť typickým znamením na takejto ceste (11:11, 17:17). A takisto channaling. Čiže aj tie hlasy v hlave. 

Aký je Suvereno dnes?

Môj duchovný prerod stále trvá. Stále som na začiatku cesty. Kľúčová je pre mňa rovnováha, harmónia vo všetkom, čo robím. Žiaden asketizmus ani žiaden hedonizmus. Jednoducho zlatá stredná cesta.

Ľudia si často myslia, že keď niekto dosiahne stav rovnováhy, tak všetky svetské veci pre neho strácajú význam a problémy zaniknú. Je to tak aj u teba, že keď máš nejaký problém, tak ho vlastne ani nemáš, lebo ho tak nevnímaš?

Tak to by som asi rozdelil do dvoch kategórií. V prvom rade, optikou obyčajných ľudí mám tie problémy, skúšky či lekcie ešte väčšie. Keď si človek myslí, že si otvoril nejaké vedomie a už to bude len ľahšie, tak opak je pravdou. Tie lekcie a skúšky sú náročnejšie, lebo čím viac človek vie, tým viac výziev mu prichádza do života. No a ten druhý, uvedomelý pohľad je, že na ne nazerám z vyššej perspektívy, s odstupom a vnímam to celé ako hru. It is just a ride. To znamená, že sa do toho problému nenechám vtiahnuť a snažím sa vidieť periférne. Nevidieť len jedno východisko, ale vidieť ich mnoho. Takže mám viac možností rozhodnúť sa.

Kto je to podľa teba ČLOVEK?

Poviem to takto: ja som ty, ty si ja, všetci sme jedno. Každý z nás je individualizovaná častica božského zdroja, ktorý sa rozhodol prejaviť tým, že sa rozbil na milióny drobných kúskov. A to sme my. Nikto z nás nie je vyššie ani nižšie, rozdiel medzi nami robia len skúseno

sti. Všetci sme z rovnakého „cesta“ ako Ježiš alebo Budha, máme len menej skúseností.

A teraz si predstav seba ako rádového robotníka, ktorý má vyčerpávajúci život, ženu a deti, o ktoré sa musí postarať. Bojí sa o budúcnosť, nemá dostatok financií, len veľa problémov, ktoré mu nedovolia pokojne spávať. V žiadnom prípade nemá čas vziať si do rúk knihu a venovať sa niečomu hlbšiemu. Čo by si robil v takejto pozícii?

Veľmi ťažká otázka. Zároveň však veľmi dôležitá. Asi by som začal jednoducho a polopatisticky – zbavil by som sa starého. Odstránil by som zlozvyky a veci, ktoré ma brzdia. Napríklad taká televízia. Vypnúť, zničiť, zahodiť. Toto médium totiž funguje na princípe negatívneho programovania. Spôsobuje u ľudí žiadostivosť, chtíč, túžbu po materiálnom. Tí si myslia, že práve to ich môže naplniť. To je však len ilúzia, a práve tú televízia vytvára.

Ako náhradu za televíziu by som siahol po knihe. Na začiatok po akejkoľvek. A snažil by som sa svoj život podfarbiť emóciou pokory. Budhisti a východné filozofie to nazývajú ,,vyprázdniť pohár“. Keď mám pohár plný, tak sa do neho nič nedá naliať. Keď človek pohár vyprázdni, je otvorený všetkému. Keď mám prázdny pohár, prijímam fakt ,,viem, že nič neviem“ a som schopný prijímať nové informácie.

Nemusíme hneď hovoriť o stave Budhu. Ľudia chcú byť v prvom rade šťastní. Čo robiť, aby som sa cítila lepšie?

Ísť na to takisto úplne jednoducho. Začať robiť veci, ktoré ťa bavia. Robiť to, čo robíš z radosti. Pretože všetko, čo človek robí z radosti, je správne. 

A keď je človek v stave, že už si ani nedokáže predstaviť činnosť, ktorú by rád robil? Keď je v takom začarovanom kruhu, že vnútorne odmieta všetko, čo mu spôsobuje radosť?

To už ma vsádzate do role školeného terapeuta (smiech). To už je teraz naozaj ťažké poradiť, nasmerovať človeka, ak je to skutočne taký začarovaný kruh, že nenachádza radosť v ničom. Potom zostáva jediné, mám na to jedno slovíčko, rád a často ho používam. Odovzdať sa. Odovzdať sa procesu. To znamená nebojovať s tým a neopakovať stále, že nemám radosť a pýtať sa, čo mám robiť, aby som ju mal. Hľadáš radosť, hľadáš možnosti, to však bude stále ten začarovaný kruh. Nie. Stačí sa len posadiť a nechať to. Povedať si v úvodzovkách ,,končím“. A vtedy príde to vyprázdnenie pohára. Keď sa človek odovzdá a začne byť otvorený novým veciam. Tá osoba ma naviedla na takýto seminár, tamten dokument mi bol odporúčaný, henten film by som si mohol pozrieť, tá kniha je zaujímavá… čokoľvek. Potom ich už len pozorne sledovať. Áno, myslím, že toto je koreňom všetkého. Odovzdať sa a dôverovať procesu, že pre niečo sa to tak deje a nebúriť sa. To je spôsob, ako vystúpiť zo začarovaného kruhu. Ja to nazývam aj ,,floating“, čiže plávať po vlnách. Bezprostredne a bezpodmienečne prijať proces a nechať sa viesť.

Takže súhlasíš s tvrdením, že práve pád na dno je novým začiatkom?

Áno, určite. V mojom prípade to tiež zohralo dôležitú rolu. Asi najdôležitejšiu. Ja mám takú povahu, že keď som už takmer na dne a síce ešte stále nie úplne dolu, tak sa sám na to dno zhodím. Aby som sa mal od čoho odraziť.

Väčšina ľudí na Slovensku má voči slovám „duchovno“ a „ezoterika“ ešte stále mnoho predsudkov. Čím to je?

Vychádza to z našich kultúrnych tradícií. Korene týchto predsudkov sú v cirkvi, v školstve a samozrejme aj vo výchove. Často sa stretávam s takými postojmi a preto veľmi dobre vážim slová. Význam ezoteriky však zostáva rovnaký, je to akési tajné učenie. Opak exoteriky – všetko, čo je na verejnosti, na povrchu. Určite sa chcem venovať aj tomu, aby boli podobné predsudky pomaly odbúravané. A nielen voči ezoterike, je toho veľa, čo je potrebné objasniť.

Akej tvorivej činnosti okrem hudby sa ešte momentálne venuješ?

Pracujem na vlastnej knihe. Píšem ju priebežne, nikam sa neponáhľam. Rozdelil som si ju do kapitol a teraz som v každej približne v polovici. Rozdelené to mám na tri časti. Prvá je autobiografická, v nej opisujem svoj príbeh, svoju duchovnú premenu. Druhá je tematická, venuje sa jednotlivým oblastiam života ako je vzdelávanie, zdravotníctvo, financie, zásady zdravého stravovania, a ďalšie iné. Je teda o tom, ako zmena vedomia zasiahla tieto jednotlivé oblasti môjho života. Tretia je futuristická, trochu filozofická, poníma o budúcnosti, o prítomnom okamihu, o láske ako o stave bytia.

Pre koho ju píšeš?

V prvom rade to budú poslucháči, ktorí čítajú.

Akú hudbu si zvykneš púšťať, keď máš chvíľku pre seba?

Počúvam pozitívne veci. Všetko okrem vlastnej tvorby. Vlastne všetko okrem hip-hopu. Niekedy je toho už príliš, treba si oddýchnuť. Reagge, RnB, Blues, džez… čokoľvek, čo človeka povznáša. Ale niekedy mám aj takú náladu, že si pustím niečo také hĺbavé, ponurejšie. I to však má nejaký dôvod a ja sa tomu poddávam, snažím sa vedome precítiť ten moment. Pretože lámať si hlavu s nejakým vnútorným rozpoložením znamená bojovať s ním, zápasiť a to nikam nevedie, to je nekonečný boj.

Keby som mal z celej hudobnej scény vypichnúť niečo konkrétne, bola by to tvorba Michaela Jacksona. Michael Jackson bol podľa mňa multifunkčný hudobník, rečník a jeho hudba nesie posolstvo. Pre mňa je na prvom mieste. Vo všetkých veciach. Je mojou hudobnou aj osobnostnou inšpiráciou. Videl som o ňom veľa dokumentov, čítal jeho životopis a zistil som, že veľa vecí, čo sa o ňom popísali, boli iba bludy.

Nemáš niekedy chuť nechať všetko tak a vypadnúť preč? Odkaz si už zanechal a chata v horách je predsa len pokojnejšie prostredie ako slovenská hip-hopová scéna.

Občas chytám také nálady, vykašlať sa na veci, opustiť to tu, ísť do nejakej komunity či niekam do zahraničia a pomáhať ľuďom iným spôsobom alebo si vytvoriť nejakú sebestačnú oblasť s domčekom a záhradkou, kde si budem pestovať vlastné plodiny. Potom však zistím, že to všetko je iba prejav úniku. Úniku z reality. Narodil som sa tu, v tomto zemepisnom pásme, na Slovensku, v Bratislave a má to nejaký dôvod a zmysel. Aj keď milujem cestovanie, vždy to budem považovať iba za svoj koníček. Nemám v úmysle precestovať celý život, chcem pôsobiť tu, pretože to má svoj význam.

Naozaj si myslíš, že máme šancu niečo zmeniť?

Áno. Teraz to je na nás, už s tým nikto nič nespraví, len my, mladá generácia. I keď, samozrejme, veľa výnimiek je aj v tej staršej generácii. Mnoho dôchodcov nájdem tak pozitívne naladených a mladých duchom, že nám môžu ísť krásnym svetlým príkladom. V prvom rade je to však v našich rukách. Práve preto cítim zodpovednosť za svoje texty. Vážim slová, ktoré poskytujem mladým ľuďom. Už to nie je sranda. Mladých ľudí treba motivovať, aby sme zachovali nejaký príklad, stopu. Pozitívnu stopu.

V textoch viacerých tvojich kolegov sa objavila fráza: Ži svoj deň tak, akoby mal byť tvojím posledným. Ako ju berieš ty? Stotožňuješ sa s ňou?

Dobrá otázka. Práve o tomto som nedávno premýšľal pri skladbe Posledný deň od H16. Začnem asi podobnou frázou: Žijeme len raz. Tá fráza pochádza zo stredoveku, z úst Cirkvi, ktorá hovorí, že je iba jeden život a koniec. S týmto konceptom jediného Boha, očistca, neba a pekla po smrti a neexistujúceho posmrtného života nesúhlasím. S tým súvisí aj ten posledný deň. Ale ak je to myslené tak, že najkrajší deň je dnes, lebo je to jediná garancia a neexistuje nič iné, ani minulosť, ani budúcnosť, že jediná istota je tu a teraz, tak s tým súhlasím, chápem to a podporujem. Záleží na tom, čo sa ďalej nachádza za týmito slovami. Keby som ja nahral skladbu s touto tematikou, tak by som tieto slová určite podložil definíciou vďačnosti.

Vďačnosť je v sfére duchovna často spomínanou konštantou. Ako ju vnímaš ty?

Vďačnosť je u mňa ako cnosť srdca na prvom mieste, najzásadnejšia a najzákladnejšia. Od nej sa všetko odvíja. Minule som zdieľal na svojom facebooku pekné video o vďačnosti. Je o tom, že byť bezpodmienečne vďačný za to, čo je, znamená otvoriť bránu všetkému ostatnému možnému, tomu, čo chceme. Lebo bez vďačnosti nie je možné dostať sa k niečomu, čo si želáme, o čom snívame a tak ďalej. Vďačnosťou sa nám akoby otvorí brána, to je základ. Byť vďačný bezpodmienečne a absolútne za všetko. Aj za chorobu. Aj choroba je len posol, ktorý nám chce zvestovať nejakú informáciu a byť za to vďačný znamená byť otvorený životu, lebo nič sa nedeje náhodou a zbytočne, všetko má nejaký význam. Vďačnosť, to je prezlečená pokora.

Čo ti pomáha udržať si v živote rovnováhu?

Často chodím do prírody, tá mi vždy dodá energiu. Rád objímam stromy. Kdekoľvek, aj keď idem cez park, tak sa pri nejakom

zastavím a minimálne sa o neho opriem, vnímam tú energiu. Platí to samozrejme pre všetko živé, pre každú živú bytosť. Šport je pre mňa tiež veľmi dôležitý. Taktiež rôzne meditácie, pričom nemusí ísť len o stav nehybného nemyslenia. Tanec, umývanie riadu, beh, upratovanie, každá činnosť, pri ktorej je človek schopný oslobodiť sa od myslenia, je úžasnou a najmä účinnou meditáciou. Ďalej knihy či správni ľudia, s ktorými si dokážem krásne vymieňať energiu. No a čo je pre mňa asi naj, to je cestovanie. Keď vypadnem z tohto matrixu stresu a povinností. To je ozajstný balzam na dušu.

O interview sa postarali: Miriama Králiková & Dominika Mariňáková

Autor fotografií pri rozhovore: Patrik Beck

Zdroj: Evolúcia vedomia

Vystavil: Patrik